Inšpiroval ma článok Milana Tomu. Stalo sa mi niečo podobné, ale tí "moji" imigranti boli "v lepšej situácii". Strávila som s nimi 45 minút cesty z Bratislavy do Malaciek.

Sedela som v kupé sama, vychutnávala chladnejší septembrový večer, keď zrazu nastal vo vlaku strašný zmätok, smiech a krik v reči, ktorej som nerozumela. Zrazu bolo aj moje kupé plné počerných čiernovlasých maníkov, menších odo mňa, ktorí sa natlačili šiesti na lavicu pre štyroch. Začali sme sa navzájom premeriavať, nevedeli sme, čo môžeme od seba čakať.

Prvá reakcia človeka, zvyknutého cestovať bratislavskou MHD: chytila som si obe tašky a držala ich ako kliešť. Prvých päť minút bolo dosť rozpačitých, snažila som sa ich nevšímať, ale strašne ma zaujímali. Pud sebazáchovy mi kázal držať ústa, ale aj napriek tomu som ich otvorila. Začala som sa usmievať na jedného z nich, keď to opätoval, spýtala som sa rovno v angličtine, či ju ovláda. Vedel veľmi trhane, ale predsa. Tak som sa začala vypytovať. Volal sa Balkar Singh, pochádzal zo Srí Lanky, podobne ako všetci vo vlaku. Chytili ich kdesi pri Košiciach na lúke (podľa prevádzačov boli v Nemecku), pobudli v tábore na východe a smerovali do záchytného tábora Adamov. Porozprával mi, koľko dal prevádzačom, že predal svoj obchod, doma nechal manželku, on sem prišiel získať azyl a ona príde aj s deťmi za ním. Zdalo sa mi to nereálne, ale načo mu kaziť ilúzie?

Nastal čas vystupovať sa a mne bolo troška ľúto, že ich musím opustiť. Čo ma prekvapilo najviac, bola ich rozlúčka. Natlačili sa do okna a mávali a kričali pritom moje meno. Bolo to milé, nečakala som to.

Neskôr som uvažovala nad tým ísť ich pozrieť do Adamova, nemám to až tak ďaleko, ale nakoniec som to neurobila. Dodnes neviem, či to bolo nedostatkom času, alebo preto, že som sa obávala, aby odo mňa náhodou niečo nežiadali...

Autor: MIRIAMA MLÁDKOVÁ