Nikdy som nepremýšľal, čo prežívajú imigranti, až kým som sa nestal svedkom zadržania jednej takejto skupiny na hraniciach.

Sedel som vo vlaku a do kupé si prisadla zvláštne sa správajúca rodinka. Matka, otec a syn, možno desaťročný. Prvé, čo som si všimol, bolo, že vyzerali chudobne. Vyložili si svoju ošúchanú batožinu a bez slova sa posadili. Rodina bola vlastne početnejšia, ale ostatní si našli miesto v iných častiach vozňa. Otec sa postavil a zatiahol závesy. To bolo veľmi zvláštne a začal som sa trochu obávať. Matka niečo potichu šepkala svojmu synovi. Aj otec sa ho veľmi potichu niečo spýtal. Chlapec len prikývol, pozerajúc sa na podlahu. Muž vytiahol z tašky dva zabalené plátky chleba a podal ich chlapcovi, ktorý si ich v tichosti zobral a začal jesť. Potom už bolo len ticho. Čakali.

Vlak zastal na taliansko-rakúskych hraniciach. Colníkov som ani nečakal, ale dvaja sa predsa len objavili. Otvorili dvere, roztiahli závesy. Začal som vyberať pas. Otec rodiny sa postavil a colníci si opakovane pýtali cestovné pasy. Chlap len pokrútil hlavou na znak, že nič nemajú. Colník im naznačil rukou, aby vystúpili a pozrel sa na mňa. Rýchlo som mu ukázal svoj doklad, trochu s obavami, že ma bude považovať za člena ich skupiny. Potom som už pozeral len cez okno, ako sa celá rodina zhromaždila na stanici okolo colníka, ktorý si niečo zapisoval. Staré ženy plakali, jedna sa so slzami v očiach snažila niečo vysvetľovať. Deti len nemo zízali do zeme a ostatní čakali na svoju neistú budúcnosť bez pohnutia.

Cítil som sa zle preto, že som mal oblečený oblek, aj kvôli predchádzajúcemu vlastnému strachu z toho, aby ma nepovažovali za jedného z nich.

Autor: MILAN TOMA(Autor študuje žije v portugalskom Lisabone)