Monika Remšíková z Ilavy sa na Európsky súd pre ľudské práva obrátila pred tromi rokmi. „Mala som jednoznačne skúsenosť, že naše súdy nekonajú. Využila som všetky opravné prostriedky, ale pravdy som sa nedomohla,“ hovorí Remšíková. Jej púť po súdoch sa začala pred deviatimi rokmi, keď sa rozviedla a požiadala súd, aby rozhodol o výživnom pre jej dcéru.
Odvtedy po súdoch chodiť neprestala. „Naši sudcovia sú takí nezávislí, až porušujú zákon. Nedodržiavali lehoty, napríklad medzi dvomi pojednávaniami na jednom súde prešlo 18 mesiacov. Mala som dojem, že sudca naozaj ‘niečo‘ čaká.“ Do Štrasburgu napísala list, neskôr vyplnila oficiálny formulár.
Európsky súd prípad prijal, dal jej za pravdu a spor sa v máji 2001 skončil zmierom. Republika musela po dohode pani Remšíkovej vyplatiť spravodlivé zadosťučinenie. „Nerobila som to pre peniaze. Deväť rokov nervov nenahradia. Ale pocit morálnej satisfakcie bol úžasný - že mi niekto dal za pravdu, že to, čo sa deje, nie je v poriadku.“
Hoci Európsky súd uznal prieťahy v konaní na Slovensku a Slovenská republika vyplatila Monike Remšíkovej finančné vyrovnanie, naše súdy v prípade nekonajú.
Právoplatný rozsudok o výživnom od slovenského súdu stále nemá. „Súdy to doteraz neberú na vedomie. Prešlo už osem mesiacov,“ hovorí. Podľa Petra Vršanského, agenta pre zastupovanie SR pred Európskym súdom, štát urobil príslušné kroky. „Bolo vyplatené zadosťučinenie a zabezpečili sme preklad rozsudku v Justičnej revue. Tú dostáva každý sudca a rozhodnutiami Európskeho súdu by sa mal riadiť. My, ako výkonná moc, nemôžeme nariadiť súdu, aby okamžite konal.“
Minister spravodlivosti podľa Vršanského v takýchto prípadoch píše súdom list, aby zohľadnili štrasburský rozsudok. „Je len na súdnej moci, ktorá je nezávislá, aké závery si vyvodí.“
Pre Moniku Remšíkovú je dôležité len jedno - mať konečne v rukách právnoplatný rozsudok. „Ak sa zase mesiace nič nebude diať, som odhodlaná obrátiť sa do Štrasburgu ešte raz.“
(mar)
