Celý problém Národné tenisové centrum verzus školy má jediný styčný bod - 320 miliónov slovenských korún. Inak je to miešanie jabĺk s hruškami. Či niekedy vyhráme Davisov pohár, alebo vychováme wimbledonského víťaza, je niečo úplne iné, než otázka, či bude Anička gymnastka, plavkyňa, prípadne zistí, že sa hodí skôr na hru klavíri.
Ak ide o ten na prvý pohľad ohromný balík peňazí, možno z neho pri skromnosti skutočne vybudovať účelné tenisové centrum. Ak 320 miliónov vydelíme počtom 3700 (2500 základných a 1200 stredných škôl na Slovensku) vyjde nám cifra 90-tisíc korún na jedno zariadenie. Málo aj na vykurovanie. Pravda, možno namietať, že každá škola sa na sume nemusí podieľať. Nájsť meradlo väčšej či menšej potrebnosti je v tomto smere nemožné. Ak by ste preferovali sto škôl, tisíc by ste mali na krku s protestmi.
Kontrapunkt medzi tenisom a školami je absurdný. Hádať sa, čo je dôležitejšie, nemá význam. Iste vyznie smiešne meditovanie, či je do auta nevyhnutnejší volant alebo brzdy. Oboje, a to isté platí na potrebu dotácie vrcholového športu i vzácneho úmyslu dostať šport na školy.
Ďalším kameňom úrazu sa stala skutočnosť - prečo tenis. Výkonná rada Asociácie telovýchovných jednôt a klubov už protestovala. Napokon hokej i ženský basketbal sú rovnako úspešné slovenské športy. O popularite hokeja sa baviť nemusíme. Všetko by riešila výstavba viacúčelovej, univerzálnej haly. Taký projekt v roku 1987 naberal v Bratislave celkom jasné kontúry v areáli Incheby. Všešportový stánok mal byť kópiou vítkovického Paláca kultúry a športu. Dnes by však stál podobný projekt dobre cez miliardu, a na tú ani zďaleka nemáme. Na porovnanie - petrohradský Ľadový palác postavený na hokejové majstrovstvá sveta 2000 zhltol v prepočte 4,2 miliardy korún.
Tenis teda preto, lebo náš slovenský patrí k svetovej špičke v jednotlivcoch i v družstvách, má ohromné zázemie vo veľmi úspešných mládežníckych kategóriách. Nebude patriť iba daviscupovému alebo fedcupovému družstvu, ale s ôsmimi dvorcami sa má stať tiež tréningovým centrom mládeže. A v neposlednom rade celý pestrý areál bude môcť využívať verejnosť. Nad všetky argumenty však vyčnieva reálnosť vybudovania centra za dva roky, zhoda medzi projektom a jeho dosažiteľnosťou.
Slovensko nemá na 99 percent ani len približne šancu usporiadať vrcholné svetové či kontinentálne šampionáty. Výnimkou je biatlonový areál v Osrblí, ktorý začali stavať pred rokom 1989 a po ňom ho dokončili. Pri Brezne napokon v roku 1997 svetový šampionát bol. V ére samostatnosti sa u nás vybudovalo jediné svetové športovisko - vodnoslalomový kanál a štadión v Bratislave-Čunove. Okrem biatlonových MS boli na Slovensku v kategóriách dospelých ešte stolnotenisové majstrovstvá Európy roku 1996 a krasokorčuliarsky kontinentálny šampionát roku 2001. Kanadská členka Medzinárodnej korčuliarskej únie Joyce Hinesová, ktorá podávala svetovej organizácii referencie, vtedy jedným dychom konštatovala: „Máte skvelých organizátorov, ale ten štadión… Ak vybudujete nový, ihneď vám pridelíme majstrovstvá sveta.“
Tenisová prednosť v tomto prípade nie je žiadnou galantnosťou alebo servilnosťou „panskému športu“. Niekde už konečne musíme investovať. Tenis nie je žiaden risk, skôr zisk.
