 Už odvčera sú v Iraku sprísnené bezpečnostné opatrenia. Šíitské mesto Nadžaf je totálne uzavreté. Terorista Zarkáví totiž chce šíitom vyhlásiť svätú vojnu. FOTO - REUTERS |
Zajtrajšie voľby v Iraku nebudú úplne demokratické, ani stopercentne slobodné. Úspechom bude, ak nebudú príliš krvavé.
Napriek tomu sú významné: rozhodnú o osude Iračanov, smerovaní Blízkeho východu a preveria americkú stratégiu preventívnych útokov aj víziu šírenia demokracie. Mohli by tiež naznačiť, kedy a za akých okolností sa z krajiny stiahnu spojenci.
Pre Iračanov sú nedeľné voľby o strachu, robení si zásob a bezpečnostných obmedzeniach. Hlavnou otázkou tak je, koľko ľudí vôbec príde voliť. Nikto nechce nič predpovedať, ale nedá sa vylúčiť, že v oblastiach, kde je najviac útokov a odpor proti Američanom nadpriemerný, nepríde nik.
Aj v regiónoch, kde žijú šíiti a Kurdi, ktorí by mali z volieb profitovať, odhadujú pozorovatelia účasť pod 50 percent. Útoky na volebné stanice, členov volebných komisií a vyhrážky o svätej vojne urobili svoje. Ak sa zajtra ráno stane niečo veľké, neprídu ani tí, čo sú ešte dnes odhodlaní.
Dobre nepôsobilo ani to, že letáky s informáciami ako, kde a prečo voliť, rozdávali americkí vojaci: nikto iný sa to neodvážil robiť.
Zajtrajšie voľby môžu byť prvým krokom k demokratizácii Iraku, ale aj posledným spúšťačom občianskej vojny a v najhoršej alternatíve začiatkom rozdelenia krajiny.
Očakáva sa, že vo voľbách zvíťazí šíitská koalícia Zjednotené iracké spojenectvo, za ktorou duchovne stojí hlavný šíitský ajatolláh Alí Sistání. Podľa utajeného prieskumu, ktorý si dalo vypracovať americké vrchné velenie v Iraku, dostanú šíiti viac ako 43 percent. Druhá by mala byť kurdská koalícia Spojenectvo Kurdistanu s viac ako 35 percentami. Koalícia premiéra Ijáda Allávího Iracký zoznam vraj dostane menej ako 10 percent.
Prieskum však mal jeden problém: v niektorých oblastiach sa pre zlú bezpečnostnú situáciu nedali zbierať údaje.
Pozorovatelia tvrdia, že napriek tomu naznačuje trendy: dominanciu relatívne disciplinovaných voličov žijúcich v relatívne pokojných regiónoch s pozitívnejším vzťahom k spojencom (Kurdi, šíiti) na úkor sunnitov, ktorí vedú odbojj. V ich regiónoch sa odohráva najviac násilia. Sú to navyše tí Iračania, ktorí počas Saddámovho režimu ovládali ostatné skupiny a tvorili väčšinu v jeho strane Baas.
Ak by po rokoch pri moci získali necelých desať percent vo voľbách organizovaných Američanmi, bola by to pre nich facka. To, že by ju vracali aj v podobe nárastu terorizmu, sa dá očakávať. Šíitské víťazstvo by potom bolo trpké: aj preto sa hovorí, že sunniti by sa mali podielať na moci, aj keby sa voľby skončili silne v ich neprospech.
