- zaspala už dávno, no princ stále neprichádza. Kto kedy navštívil predajňu Vydavateľstva Matice slovenskej, ten mi dá jednoznačne za pravdu.

Na Mudroňovej ulici v Martine stojí majestátne druhá budova Matice slovenskej. Stláčam veľkú ozdobnú kľučku a vstupujem do miest, odkiaľ je len kúsok k dejinám našej štátnosti a jazyka.

Vrátnika sa pýtam, či toto je miesto, kde nájdem predajňu Vydavateľstva Matice slovenskej, odkiaľ by som si rád zakúpil niektoré novovydané výtlačky kníh. Pritakáva, pod nosom si však pozorovateľne šomre, že robia iba do piatej. Pýtam sa, koľko je hodín a on, že "za desať štyri".

Čudujem sa, že ma núti zapísať sa do knihy návštev, v žiadnom z kníhkupectiev som to zatiaľ ešte nerobil. Vypĺňam meno pracovníčky predajne, potom svoje vlastné, pridávam bydlisko a približný odhad času, ktorý tu hodlám stráviť. Vrátnik ma ohlasuje telefónom a ja sa pomaly začínam cítiť ako hosť.

Čakal by som, že predajňa bude viac na očiach, keď už nie bližšie k centru (a teda de facto i mimo budovy Matice slovenskej), aspoň na prízemí. Napriek tomu idem na druhé poschodie a namiesto do veľkej miestnosti, rovno vchádzam do jednej z maličkých kancelárií s pracovným stolíkom a počítačom (nepracuje sa, beží šetrič obrazovky).

Milá pani sa ma pýta: "Čo si prajete?" Som zmätený a neviem jej odpovedať, lebo naokolo nevidím jedinú knihu. Náhodne si spomínam na sériu kníh Zlatá niť slovenskej literatúry, v ktorej nedávno začala Matica vydávať najväčšie diela našich dejín. "Pozriem sa, či tu z nej niečo máme," odvetí mi pani neisto, nakoniec vyťahuje knihu a po ďalšie uteká ku kolegyni do ďalšej pracovne.

Snažím sa viesť dialóg, pýtam sa na edičný plán vydavateľstva, no nič sa nedozvedám. "Pán riaditeľ tu už nie je, môžem sa vám na to spýtať. Keď pôjdete niekedy okolo, zastavte sa." Pani je naozaj milá a snaží sa mi zniesť všetko na svete. Pojem "zastaviť sa" má však u mňa omnoho viac byrokratických dôsledkov, ako by sa mohlo zdať.

Máločo sa dozvedám z odpovedí na svoje otázky, cena kníh sa hľadá v katalógu a jej výšku sa dozviem až po chvíli. Keďže ide o tri veľkolepé úlovky, chcem si knihy kúpiť. Ťahám peňaženku, lenže tu sa, prosím pekne, schyľuje k zdĺhavejšiemu procesu. Diktujem opäť meno a adresu, pani kontroluje, či ma nemá v databáze, chvíľu zápasí s počítačom a ja sa iba začudovane dívam, prečo toľko papiera - veď si nekupujem ani zbraň, ba ani jed na otrávenie polovice ľudstva.

"Musím si to predsa nejako vyúčtovať," znie uspokojujúca odpoveď. Pri odchode dostanem ako darček hŕbu v rohu povaľujúcich sa Slovenských pohľadov a som rád, lebo bežne si ich človek musí platiť. Keď už kráčam po prvom poschodí, pani za mnou beží a láskavo mi podáva faktúru. Krčím ju a hádžem do koša vedľa vrátnika, ktorý sa medzičasom začal nečakane usmievať (o pár minút mu padne šichta, zamkne a pôjde domov).

Vchádzam do krutej reality. Tej, kde kníhkupectvá bojujú o zákazníka, vydavateľstvá distribuujú knihy po celom Slovensku, aby ich čo najviac predali a nenútia zákazníkov vypĺňať formuláre.

Šípková Ruženka ešte spí. Sladko si podriemkava a spomína na matičné roky. Zobudí sa niekedy? Zlé jazyky hovoria: posledný princ-záchranca zomrel pred sto rokmi nešťastnou náhodou pri poľovačke.