a - čo bolo asi pre uši paviána najhoršie - robili rôzne explózie s pomocou akýchsi výbušnín.

Zoologická záhrada v Kábule, jediná v Afganistane pripomína skôr koncentračný tábor než útulok pre divú zver. Kedysi sa nachádzala na prvej frontovej línii a je to na nej vidieť. Umar Širokom tu pracuje 13 rokov. Dnes vo funkcii riaditeľa zoo.

Do práce bez pláce

Posledných päť mesiacov nedostáva výplatu, ale do práce chodí poctivo ďalej. „Ja si ešte pamätám, keď sme tu mali viac než sto kusov,“ hovorí a smutne pozoruje medveďa, ktorého sám pomenoval Čuča-drobček. „To bolo, keď som sem nastúpil. Potom postupne niektoré zvieratá zdochli v dôsledku chorôb, nedostatku potravy a niektoré padli v boji.“

V roku 1993, keď medzi sebou v Kábule bojovali skupiny mudžahedínov, zoo sa ocitla medzi znepriatelenými skupinami generála Rašída Dostúma a Ahmada Šáha Masúda. Pri mínometnej streľbe zasiahli črepiny slona a dve žirafy. Všetky tri zvieratá zomreli. Väčšina ostatných utiekla zo zničených klietok alebo zdochli hrôzou, hladom či v dôsledku chorôb.

„Keď sa tu bojovalo, vojaci nám nedovolili chodiť zvieratá ani kŕmiť,“ spomína Umar. Jeden moj priateľ Muhammad Akbar sa v noci predsa len dokázal priblížiť až ku klietkam a tajne im niečo hádzal. Bol invalid, nemohol skoro hýbať rukami, takže aj keď ho chytili, zľutovali sa nad ním.“ Akbara zabili pred dvoma rokmi neznámi muži, ktorí vtrhli v noci do jeho domu a obvinili ho z kontaktu so znepriateleným Ruskom. Mal vtedy cestovať do Moskvy a spolu s ruskými vedcami do Tanzánie na expedíciu.

Inšpekcie Talibanu

„Mňa tiež volali,“ hovorí Umar „ale keď zavraždili Muhammada, bál som sa požiadať o pas.“ Počas vlády Talibanu mala zoo na mále. Jedného dňa prišiel na inšpekciu predstaviteľ šariátskeho ministerstva spravodlivosti pan Turabí a oznámil zamestnancom, že Korán zakazuje držať zvieratá v klietkach.

Po búrlivej diskusii mal vyriešiť situáciu súd. Umarovi Široko sa s pomocou študentov z vysokej poľnohospodárskej školy, ktorá fungovala i za talibov, podarilo existenciu zoo obhájiť. Výrok islamských sudcov vtedy znel: „Pokiaľ dokážete zvieratá do sýtosti nakŕmiť a netrápia sa v neznesiteľných podmienkach, môžete pokračovať v práci.“

Na mesiac je potrebných pre zvyšok chovancov najmenej 300 dolárov. „Talibovia nám peniaze dávali, a tak sme ako-tak prežívali. Teraz nedostávame nič. Požičiavame si od známych, zbierame žrádlo, kde sa dá. Nové vedenie nám sľubuje, že financovať nás budú. Len aby sa toho zvieratá dožili,“ obáva sa Umar.

Zvieratám je zima

Medveď Čuča má namiesto nosa krvavú hnisajúcu ranu. Zranenie mu spôsobili deti, ktoré ho cez pletivo zahnali palicami do kúta a potom mu tehlou rozbili ňufák. Miestni lekári nemajú ani uspávací prostriedok, ani nástroje, ktorými by mohli zviera ošetriť, a tak si musí pomôcť sám.

V susednom výbehu je veľmi smutný lev Marijan. Jeho partnerka zdochla od hladu pred dvoma rokmi. On sám trpí najmä zimou. V Kábule je v noci až desať stupňov pod nulou a zoo nemá elektrinu. Pohybom sa nemôžu zohriať ani orly. Ich voliéru rozbombardovali ešte v 90. rokoch a teraz sedia so zvesenými krídlami v maličkej klietke, ktorú zdedili po dikobrazoch.

V kábulskej zoo ostalo 12 zamestnancov a 28 zvierat. Všetci vyzerajú vyčerpane. Už niekoľko mesiacov netečie v zoo voda. Páchnucu bahnitú tekutinu zo susedného potoka väčšina zvierat nedokáže prehltnúť. Umar a jeho ľudia chodia po vodu 14 km ďaleko, na benzín či na konský povoz musia dávať peniaze z vlastného vrecka. Jediné, čo sa v zoo úspešne rozmožuje, sú králiky. Umar ich má hlavne preto, že nimi v kritických chvíľach kŕmi leva.

Autor: Petra Procházková pre SME agentúra Epicentrum, Kábul