Jakov Gelfandbein si dnes ako každý rok 27. januára naleje vodku, upečie toast a bude spomínať. Na rozlámané vráta, z ktorých pomaly na svetlo vychádzali dožívajúci kostlivci a hádzali sa mu okolo krku. Dvadsiatehosiedmeho januára 1945 mal Jakov 23 rokov. Bol sovietsky vojak a Žid. Vedel, že mohol byť jedným z tých, čo mu bozkávali ruky za dve lyžice bujónu. Viac nevládali zjesť. Prišiel s vojakmi, čo oslobodili Osvienčim. Prišli príliš neskoro: v tábore bolo už len sedemtisíc ľudí, ktorí sa nevládali vydať na pochod smrti, a tak ich tam dozorcovia nechali zomrieť od hladu a zimy. Videl, čo sa nepodarilo nacistom pred postupujúcou Červenou armádou zničiť: plynové komory, baraky, 350-tisíc kusov pánskych oblekov, 870-tisíc dámskych šiat, desaťtisíce párov topánok a tisíce vriec plných vlasov. Videl aj zubné a ortopedické protézy a šábesový obrus, aký mala doma aj jeho mama. Na ten nikdy nezabudne. Jakov Gelfandbein je jedným z posledných pamätníkov oslobodenia továrne smrti - Osvienčimu. Vstúpil tam pred 60. rokmi.

Nemci vedeli, že Osvienčim padne. Sovieti už držali Varšavu a pokračovali ďalej na západ. Asi 15. januára prišiel rozkaz totálne zlikvidovať tri hlavné osvienčimské tábory a ich satelity.

Už od leta 1944 presúvali práceschopných väzňov do Nemecka. Pálili sa dokumenty, osobné veci väzňov, likvidovali sa "sprchy", baraky, dielne aj plynové komory. Preč museli aj ľudia, čo prežili. Na pochod do táborov v Nemecku sa vydalo 56-tisíc mužov a žien. Väčšina z nich tam nikdy neprišla.

Kým dozorcovia opustili tábor, 600 ľudí ešte postrieľali. Ostatní tam čakali na pomalú smrť. Sovietov, ktorí do tábora vstúpili, už takmer nevnímali. Silnejší sa ešte vládali radovať a zmätene rozprávať. Na otázky však zväčša odpovedali: neviem, nepamätám si, nechcem o tom hovoriť.

Hlavne deti sa tešili, že vidia nových ľudí. Vojakov objímali, brali si od nich dolepené sladkosti. "Potrebovali sme ich objať: keď ste boli tak dlho sami, ocenili ste, že sa môžete dotknúť niekoho, kto bol taký živý," povedala výskumníkom z jeruzalemského múzea Yad Vašem Eva Mozes Kor. Keď prišli vojaci mala desať rokov.

Nie vždy sa však Sovieti správali slušne. Viacero väzenkýň vypovedalo, že vojaci ich znásilnili. Objavili sa aj správy, že kradli osobný majetok väzňov, ktorý sa Nemcom nepodarilo odniesť.

Mnohí z tých, ktorí prežili oslobodenie, však dlho nežili. Zomreli na infekčné choroby alebo jednoducho na to, že sa veľa najedli. Niekoľko desiatok spáchalo samovraždu, či skončilo na psychiatrii.

Takmer 200-tisíc ľudí, ktorí prešli Osvienčimom, prežilo. Tí, čo sa dokázali zaradiť do života, si založili rodiny, pracovali a snažili sa zabudnúť. Často až po rokoch sa ich vnúčatá dozvedeli, čo prežili a kto vlastne sú. Mnohým sa rozviazal jazyk až pred kamerami projektu Oral History. Až vtedy prišla katarzia.

Rozhodnutie zriadiť koncentračný tábor v bývalých kasárňach poľskej armády padlo v roku 1940. Už v máji tam poslali prvých väzňov, vtedy "len" na prácu pre nemecký vojenský priemysel. O rok neskôr začali splyňovať a vznikol tábor Auschwitz - Birkenau (známy ako Auschwitz II) - tam sa masovo zabíjalo. V roku 1942 sa už otvorene hovorilo o konečnom riešení "židovskej otázky" a začalo sa vraždenie ako na bežiacom páse.

Pribúdali nové krematóriá aj šialené experimenty doktora Mengeleho s dvojičkami a trpaslíkmi či Carla Clauberga so sterilizovaním hlavne židovských a rómskych žien. Všetko pomaly spelo k zániku: umierali ľudia, ale vymieral aj celý národ (Židia tvorili 90 percent 1,5 milióna obetí koncentráku) a jeho duša. Zúfalí ľudia kradli, predávali svoje dcéry nacistom a prestávali veriť v Boha. Iní, naopak, veriť začali: pred plynovými komorami s cynickým nápisom "Čistota oslobodzuje" sa nemodlili len rabíni, ale aj ateistickí intelektuáli.

Občas sa niekto odhodlal na vzburu či útek. Väčšinou sa to skončilo smrťou. Utečení väzni o tom, čo sa stalo, hovorili. Spojenci vedeli, čo Nemci páchajú v koncentrákoch už na jar 1944. Nezakročili, mohli pritom zachrániť životy minimálne maďarských Židov.

Osvienčimu vládol do roku 1943 Rudolf Höss: poctivý člen nacistickej strany a dobrý úradník. Večer, keď sa vracal z "práce" sa hral so svojimi piatimi deťmi a zapisoval si do denníka, aké sú rozkošné. On to všetko roztočil a hovoril, že len vykonával príkazy. Potom tábor "riadili" Artur Leibenhenschel a Richard Baer.

Höss sa do tábora vrátil v máji 1944, aby urýchlil likvidáciu Židov z Maďarska. Šestnásteho apríla 1947 ho obesili pred vchodom do Osvienčimu.

Na trest smrti za Osvienčim odsúdili 23 ľudí, 750 odsúdili na tresty väzenia, nie všetci tam však skončili.

Zajtra - Ema Destinová