Divadelná produkcia môže byť na repertoári koľko len chce, a nikto si ju poriadne nevšimne, kým médiá majú prirodzenú schopnosť zväčšovať nielen váhu moderátoriek ale predovšetkým kauzy. Taký muzikál Jerry Springer The Opera: existuje od roku 2002, niekoľko mesiacov bol dokonca na repertoári Kráľovského národného divadla v Londýne, odvtedy sa hrá pred totálne vypredaným hľadiskom v divadle na West Ende, dostal štyri britské divadelné ceny za najlepší muzikál - a nikto proti nemu neprotestoval, až kým prenos z tejto šou nedávno neodvysielala verejnoprávna BBC. Len potom sa zdvihla vlna protestov, že táto „odzbrojujúco vtipná" produkcia, citujem z plagátov, je urážkou kresťanskej viery.
Sú rôzne druhy hraníc - iné pre súdy, iné pre BBC a ešte iné pre malý časopis alebo divadlo, komentoval Timothy Garton Ash vo svojom článku uverejnenom v prílohe Fórum kontext škandálu, ktorý odvysielanie tohto muzikálu sprevádzalo. Ako si vieme domyslieť už z názvu, produkcia je inšpirovaná jednou z najúspešnejších amerických televíznych talk show Jerryho Springera.
Viete si predstaviť, že by sa do jedného predstavenia spojili špičkové operné spevácke výkony s hereckým obsadením plným až guinessovských fyzických extrémov, s originálnym mixom neoriginálnej hudby ale predovšetkým s typom humoru, ktorý duchom vôbec nemá ďaleko od alternatívnych opier, ktoré u nás reprezentovalo povedzme aj STOKA, GUnaGU či Združenie pre súčasnú operu? Myslím na poetiku spájania nízkeho a vysokého, povedzme štylizovaného operného prednesu s totálnou banalitou obsahu.
To nepredstaviteľné, čo ste si práve predstavili, je jeden z „najhorúcejších" londýnskych lístkov, zábava, ktorú si môžete dopriať za 50 libier. Opier Ľubomíra Burgra či Daniela Mateja, ale aj diela ďalších našich dramatikov hojne parodujúcich mediálne formáty, videlo na Slovensku radovo niekoľko desiatok nadšencov nezávislého divadla za lístok, ktorý stál maximálne sto korún.
Sediac za stĺpom (čo chcete od lístka za 25 libier?) v Cambridge Theatre som rozmýšľala nad našou nešťastnou slovenskou divadelnou "neekonomikou". V čom je problém? Okrem dobrého manažmentu je to aj otázka dokonalosti predvedenia. Paródia totiž nesmie byť sama o sebe smiešna, vysmievať sa z manierov opery môže najlepšie ten, kto tón vytiahne poriadne vysoko. Nie nepodstatná je aj odvaha ísť až na okraj. Nečudujem sa, že desiatky tisícok divákov proti zmienenej "opere" protestujú, parodovanie Vadkerti show v relácii SOS je v porovnaní s ňou nevinným bábätkom. Odporcovia tohto typu humoru na televíznej obrazovke spočítali, že 27-členný zbor vyslovil v produkcii spolu 8-tisíc nadávok, a to sa už zdalo priveľa aj Konzervatívnej strane. BBC sa bránilo, že vulgarizmov bolo len tristo, aj to len v širšom zmysle. Cudzinec má na podobnom predstavení výhodu, že polovici nadávok nerozumie. Chápe však jedno: toto dielko neparoduje jedného moderátora či jednu šou, ale celý systém, paradigmy ako také. Ak ide proti nejakej viere, tak predovšetkým proti viere v médiá. Aj Ježiš je totiž v súčasnom svete často len jedným zo „special guest" mimoriadneho vydania nejakej talk show. A pred médiami je aj on bezbranný ako dieťa v pamperskách.
Vývoj tejto kauzy ťažko predpovedať, aby nakoniec stará dobrá BBC neprišla o licenciu! Pokiaľ však viem, svojich divákov vopred varovala. Aj v britských divadlách vás pri vstupe do sály čaká veľmi často upozornenie: V tejto produkcii sa bude strieľať, dymiť, sypať perie, nadávať, a budú v nej prezentované názory, s ktorými nemusíte súhlasiť. Do sály už potom vstupujete na vlastné riziko. Divadlo nepreberá nijakú zodpovednosť za prípadne infarkty, alergie, či hlboké pohoršenia. Možno by sme aj v našich televíziách mohli obetovať nejaké tie sekundy reklamného času na podobné oznamy, ktorým by sme v televíznom žargóne hovorili „odpútavky". Vizuálne by mohli byť jednoduché ako nápisy na cigaretách odrádzajúce od fajčenia: "Tento film bude celkom nudný." "Táto komédia vás pohorší." "Tento dokument obsahuje aj údaje, ktorým sa vám nebude chcieť veriť." Citlivým a cieleným odradzovaním divákom by sme sa mohli vyhnúť niektorým neúčelným diskusiám o tom, čo sa má a čo sa nemá vysielať.
Otvorenou otázkou však aj potom zostane, či je verejnoprávnejšie vysielať "natvrdo" sladké, seriózne sa tváriace variácie talk show alebo si z nich podobne neseriózne strieľať.
Autor: ZUZANA ULIČIANSKÁ
