Debatovala som raz pri kávičke s dvoma priateľkami o mužskom správaní k ženám v cestnej premávke. Obidve sa zhodovali v tom, že čím je premávka rušnejšia, tým menej sa na cestách vyskytuje mužov, ktorí by boli galantní k ženám. Vraj aj z dobre vychovaných mužov, ktorí inak bežne podržia dvere, alebo pomôžu do kabáta, sa stávajú na ceste grobiani, ktorí aj na ženu vedia zúrivo trúbiť, a už vôbec im ani na um nezíde pomôcť, keď sa žena dostane s autom do problémov.

„Mám aj lepšie skúsenosti," oponovala som priateľkám. Chceli vedieť, aké, nuž som im porozprávala príhodu z čias, keď som jazdila na 1203-ke. „To auto bolo nevyspytateľné. Vždy z ničoho nič zastalo, a rozbehnúť ho bolo umenie. Raz zastalo neďaleko autobusovej zastávky - a viac ani hnúť. O pár metrov sa však cesta zvažovala, tam by už mohlo naskočiť. Vystúpila som a začala som ho tlačiť. Muži na zastávke ma pozorovali. Vidia ma, pomyslela som si. Je pod moju dôstojnosť ich o tú pomoc žiadať. Sám mi však na pomoc nešiel nikto."
„No vidíš!" zvolali víťazoslávne moje priateľky.
„Počkajte, ešte som neskončila! Tlačila som auto ďalej sama, centimeter po centimetri. Pod nohy sa mi zamotala akási handra. Prudko som ju odkopla - vybila som si na nej hnev na všetkých nevychovancov - a vtedy na moje prekvapenie ku mne priskočilo niekoľko pánov a začali mi pomáhať. Ja som už tlačiť nemusela, mohla som si sadnúť za volant, zaradiť dvojku a nakopnúť motor."
„Zažila si asi zázrak," povedala jedna priateľka.
„Aj zázraky sa stávajú," vravím jej.
„A čo to bola za handra, čo si odkopla?" chcela vedieť druhá.
„Na to som prišla až za volantom, keď som zistila, že šoférujem len v pančuškových nohavičkách. Bola to moja sukňa, ktorá zo mňa spadla pri tom zúfalom tlačení. Keď auto naskočilo, už som ju videla iba, ako leží na ceste a vzďaľuje sa mi v spätnom zrkadielku uprostred galantne mávajúcich pánov..."
„Ach," vzdychli si obe moje priateľky naraz a zasnívali sa. Zrejme mi uverili, že mužská galantnosť v cestnej premávke predsa len ešte nevymrela.