omotajú sa, odvezú slamu a zasa sa motajú. Ešte pred zotmením, ktoré prichádza skoro, sú doma. Niektorí si vezmú na mesiac aj dlhšie dovolenku.
Na družstvách boli kedysi závislé mnohé dediny, robila v nich aj polovica miestnych. Dnes už typické družstevnícke dediny neexistujú a poľnohospodárske podniky zamestnávajú minimum ľudí. Nájsť družstvo je napriek tomu jednoduché aj dnes - k jeho bráne zaručene vedie tá najzablatenejšia cesta.
Agro Hosťovce (okres Zlaté Moravce) sídli v typickom socialistickom areáli s veľkou administratívnou budovou. Pred vchodom stojí dodnes železná konštrukcia so schránkami, v ktorých mali byť fotky a nad nimi nápis Galéria najlepších. "Tam už dávno, veľmi dávno žiadne fotografie neboli," hovorí vrátnička.
Z dielne sa ozýva buchot. Jeden chlap búcha kladivom do blatníka traktora, dvaja opravujú motor. "Teraz už neexistuje špecializácia. V lete jazdia na traktoroch, kombajnoch, v zime opravujú. Nech posadím hocikoho z ľudí, ktorých vidíte opravovať, za akýkoľvek stroj, hneď sa zorientujú a urobia čo treba. Pre roľnícky podnik je človek, ktorý sa špecializuje a vie iba niečo, pre roľnícky podnik skôr brzdou," hovorí agronóm Štefan Kukučka.
V Hosťovciach majú aj živočíšnu aj rastlinnú výrobu. Tí z rastlinnej vyorú poslednú brázdu koncom novembra. Potom už vonku niet čo robiť a tak nastupujú do dielní, odchádzajú na dovolenky, prípadne zaskakujú v živočíšnej výrobe. Prasce treba nakŕmiť a hnoj vykydať aj v zime.
V rastlinnej výrobe robia vlastne už len traktoristi, ktorých šéfovia družstiev zvyknú vznešenejšie nazývať mechanizátormi. Družstvá majú okrem obyčajných traktorov dva-tri veľmi silné, ktoré od jari robia nonstop - aj v noci. Traktoristi sa na nich striedajú po dvanástich hodinách. "Rozhodujúce nie je, či človek chce, ale či mašiny a pole dovolia," hovorí Štefan Kukučka.
Pred pätnástimi rokmi na 3 400 hektároch poľa robilo 250 ľudí, dnes 20. Stačia - iba v lete k nim pribudne pár brigádnikov.
Bez družstva
Zlatno (okres Zlaté Moravce), je koncová dedina pod Tríbečom, ktorá na prvý pohľad vyzerá ako niekdajšia družstevnícka veľmoc. Prvá budova v dedine nie je dom, ale kravín. Rozpadáva sa.
Starosta Róbert Šlehobr hovorí, že družstvo nefunguje asi sedem rokov, areál patrí firme z Hosťoviec. Kedysi pracovala v družstve väčšina dediny.
"Kádeháci to doničili Jano Čarnogurský. Tu bolo 1 200 oviec, 500 prasiat," hovorí starší chlapík prechádzajúci popri obecnom úrade. "Tu boli najlepšie dojnice, 450. Kapitalizmus! Nie, že 17. november, ale kapitalizmus! Tých 257! Ja mám ich čísla, ja by ich vešal všetkých!" rozčuľuje sa.
Kde teraz dedinčania pracujú, čo robia? "Nič, aj Calex je v keli. Veď Calexka zamestnávala päťtisíc ľudí. Teraz? To je holotina, nič," hovorí a predstavuje sa ako človek, ktorý roky robil v geologickom prieskume. Jeho žena pracovala na družstve, on jej vraj chodil pomáhať.
Areál družstva sa je obohnaný potrhaným zhrdzaveným plotom, okná na kravínoch a chlievoch sú povytĺkané, všetko prerastené burinou. V bývalej vrátnici je na zemi nástenka "Február 48 - rozvíjať odkaz februára medzi mladou generáciou" a fotky radujúcej sa robotníckej triedy z práce na poli.
V kravínoch sú ešte nad jednotlivými stanovišťami tabuľky s kriedou napísanými informáciami, kedy sa otelila krava.
Traktoristi sú všetko
Agronóm v roľníckom podniku v Topoľčiankach sedí v kancelárii zahrabaný v papieroch. Podnik patrí firme zo Starej Ľubovne a robí v ňom zhruba rovnako veľa vrátnikov, ako roľníkov. Na 2 200 hektárov majú stabilne osem traktoristov, robia všetko. V čase socialistického rozkvetu tam robilo do 520 ľudí.
Z dielne nepočuť žiadny hluk, z dverí pomaly vychádza chlap v montérkach, komótne sa presúva k sudom s motorovým olejom. Načerpá olej ručnou pumpou a pomaly sa stráca v dielni. Družstevníci majú v zime presne určený počet hodín, ktoré majú odpracovať, nemusia sa naháňať ako v lete.
"Systém je rovnaký ako kedysi, zmena je len v tom, že v minulosti boli okrem ľudí, čo robili na chotári, zamestnaní osobitne dielenskí pracovníci, ktorí boli celý rok len v dielni. Sústružníci, elektrikári. Dnes si robia traktoristi všetko sami, alebo volajú servis," hovorí agronóm. Živočíšnu výrobu, čiže prasce, kravy, nemajú, takže v zime sa len starajú o techniku.
Agronóm má v kancelárii na stene plagát veľkého moderného traktora. "Také má aj naša firma v Starej Ľubovni. My začíname na jar práce skôr ako v Starej Ľubovni, tak sa sem presúvajú traktoristi pomôcť nám, prichádzajú aj so sejačkami. Je to dlhá cesta, ale tie veľké traktory idú 60 až 70," tvrdí agronóm.
Umelá práca
Neďaleké Velčice na prvý pohľad tiež vyzerajú ako poľnohospodárska obec. "Ja som robila na družstve dvadsať rokov. V lete sme sa nezastavili, stále bolo roboty a v zime tí, čo robili na poliach, chodili na brigády do Calexu," hovorí pani, ktorá má dom hneď vedľa poľa. Ale mladým neodporúča ísť do poľnohospodárstva, zakázala to aj svojej dcére. "Tam sa môžete aj zodrať, zničíte si zdravie a nezbohatnete."
Areál družstva je v miernom kopci, sú v ňom hlavne chlievy. Desať hodín dopoludnia, na vrátnici nikoho, žiadny pohyb. Akurát za otvorenou bránou jedného z chlieva vidieť pobehovať svine.
Z iného chlieva vychádza pani v stredných rokoch. "Tu robí posledných desať ľudí a vo Velčiciach máme len živočíšnu výrobu, takže nám sa rytmus práce nemení, stále robíme rovnako, či je zima, alebo leto," hovorí. Spomína, že keď prichádzala pred dvadsiatimi rokmi do poľnohospodárstva, na družstvách bola veľká prezamestnanosť. V zime im prácu vymýšľali aj na silu - na poliach hádzali kopy hnoja a ženy ich vidlami rozhadzovali.
Tam, kde to žije
V Nových Sadoch (okres Nitra) je aj uprostred januára ruch. Z družstva vychádzajú traktory, nákladné autá, chlapík stojaci na cisternovom aute strieka prúd vody na betónovú plochu. Družstvo patrí medzi najúspešnejšie a najväčšie u nás, hospodárstva má v deviatich obciach. Oproti iným, zimným spánkom ovplyvneným družstvám, vyzerajú Nové Sady ako mravenisko.
Podpredseda družstva Ondrej Laco hovorí, že ľudia si dvor čistia pre seba, oni budú po ňom chodiť. "Aj keď prídu cudzinci, nemusia vidieť všade na družstve bordel. Prečo by mal zahraničný kamión, ktorý dovezie komodity do výroby krmných zmesí jazdiť po blate, keď nemusí," hovorí Ondrej Laco.
Aj tunajší ľudia sú na dovolenkách, mladí sú na lyžovačkách, ale pre tých, čo sú v robote, nemusia prácu vymýšľa umelo. "Na toľkých dvoroch, čo máme my, sa vždy nájde čo opraviť, vyčistiť. V lete na to nie je veľa času, treba to urobiť v zime," hovorí Laco.
Priznáva však, že niektoré družstvá po 10. decembri skončia práce a majú voľno aj do konca januára. "Lenže na našich deviatich farmách musíme mať všade vrátnikov, máme živočíšnu výrobu, všetko sa hýbe. Vždy niekto z manažmentu je aj cez víkend na družstve, predseda si každú nedeľu prejde živočíšnu výrobu, ja popoludní chotár, alebo papiere. Taký sedliacko-dedinský zvyk," hovorí Ondrej Laco.
Tam, kde to nežije
Úplný protiklad je roľnícke družstvo Cerová (okres Senica). Predseda je chorý, v družstve je zamestnaný jeden traktorista, dvaja vrátnici a dve ženy, ktoré sa starajú o papiere, na družstve samé blato. Hospodária na 600 hektároch, zvieratá nechovajú. Areál družstva úplne prázdny, po pár minútach vychádza z bielej búdy, kde sú kancelárie, žena. Jediný človek, ktorý je na družstve. Družstvo spí. Na dvore nevidieť mechanizmy, jeden traktor je zašitý pod prístreškom, na dvore iba jedna pokazená vlečka.
Trochu viac pohybu je v neďalekom družstve Košariská. Roľníci tam chovajú zvieratá a polia majú hore po myjavských kopaniciach, čo je náročné na techniku. V dielni pobehujú okolo stroja traja chlapi, robia čosi v motore. "Teraz v januári sme ešte aj orali, lebo na jeseň sme mali pokazený stroj. Museli sme počkať, kým zamrzne, lebo blato sa orať nedá," hovorí traktorista, ktorý opravuje asi dvadsaťročný stroj. Tvrdí, že hoci sú pod kopanicami, družstvo ako-tak ide, pätnásť rokov nemali žiadny úver, až teraz si jeden vzali. "Tu boli vždy veľké náklady na ošetrovanie plodín, často nám vymrzli. Teraz pestujeme horčicu, podarilo sa pestovať slnečnicu a dokonca aj kukuricu," hovorí.
Od majerov k družstvám
O histórii poľnohospodárstva existuje v kronikách množstvo informácií, ale o spôsobe života roľníkov veľa nehovoria.
Prvé doklady o zmene hospodárenia na našom území sú z 13. storočia - začal sa trojpoľný systém (na poliach siali jeden rok obilniny, druhý okopaniny, tretí nechali pole ľadom).
"Zlom v hospodárení, v strave aj vo výžive prišiel, keď sa na naše územie dostali zemiaky. Ak sa proso a pohanka neurodili, zemiaky vždy niečo dali," hovorí etnologička Soňa Kovačevičová.
V osemnástom storočí začali osvietenci zavádzať nový štýl hospodárenia - majery. Na veľkostatkoch na juhu sa začali používať prvé stroje - lokomobily (parné stroje, ktoré ťahali pluh). K nim si statkári najímali ľudí z horniakov a okrem platov začali dostávať aj obilie či kukuricu.
Na konci 19. storočia boli na juhu dôležitými plodinami kukurica, zemiaky, repka olejná a slnečnica. Kukrica cez prvú svetovú vojnu zachránila ľudí od hladu - štát dával najbiednejším namiesto pšeničnej múky, ktorej nebolo, kukuričnú. Na juhu sú kukuričné jedlá obľúbené dodnes.
Na Slovensku bolo na rozdiel od susedných krajín málo veľkých statkov. "U nás bol problém s dedením. V Čechách, Nemecku a myslím, že aj v Poľsku, dedil hospodárstvo najstarší syn. U nás rovným dielom každý, čím sa sedliacke usadlosti rozdeľovali, vznikli maličké políčka, takže kto mal sedem hektárov, bol ohromný boháč," hovorí Soňa Kovačevičová.
Keď prišli komunisti, roľníkom zhabali pôdu a založili družstvá. Socialistickí plánovači ale nemali skúsenosti a nasilu sa snažili vymýšľať nové prístupy - napríklad vymysleli, že všade na Slovensku skúsia pestovať rovnaké plodiny na všetkých družstvách. Aj na Liptove a Orave pestovali slnečnicu. Alebo predpísali, že všade budú pestovať veľkorodé zemiaky - špiritusáky. Dobré odrody, ako ružiaky, skoro vymizli.
Družstevnícka dedina, ktorá sa od slávy dostala k zabudnutiu.
Dedina mládeže (okres Komárno) mala byť ukážkovou socialistickou dedinou ale už v roku 1976 ju zaradili medzi zánikové.
"V roku 1949 ju založili brigádnici Trate mládeže, ktorí skultivovali neúrodné a močaristé polia a položili základy socialistického poľnohospodárstva. Tunajšie JRD slúžiace za vzor pri socializácii dediny bolo za dosiahnuté výsledky viackrát vyznamenané," píše Encyklopédia Slovenska z roku 1977.
Nadšení mládežníci z Roľníckej brigády Júliusa Ďuriša chceli založiť z gruntu novú dedinu, aby všetkým ukázali, ako sa hospodári. Štát im ponúkol pozemok v sútoku Váhu a Malého Dunaja. Mládežníci najskôr postavili kuríny, v ktorých, kým si postavili domy aj spávali. Začali pestovať zemiaky, zasiali ovos, postavili veľkú maštaľ a prvú ulicu - Makarenkovu. Prišli prvé úspechy, pribudli ďalšie ulice (Mičurinova, Jilemnického, kapitána Nálepku, Fučíkova, Brigádnická), ktoré sú úplne rovné a križujú sa v pravom uhle.
O pár rokov vyhrali miestni družstevníci celoštátnu súťaž v pestovaní cukrovej repy. Prvá cena bol kultúrny dom za 1,2 milióna. Družstevníci začali pestovať ryžu a ako prví na svete zberali jej úrodu kombajnom. Do dediny začali chodiť novinári, televízie, politici, zahraničné delegácie z bratských komunistických krajín. Nakoniec však aj socialistickí plánovači pochopili, že konkurovať lacnej ryži z východu je nezmyselné a prestali jej pestovanie podporovať. (Dnes sa v brožúrke o obci píše, že pestovanie ryže prekazili dva problémy: mušec - burina, ktorá znepríjemňovala prácu, a byrokratická mašinéria, ktorá pre snaženie roľníkov nemala pochopenie.)
Napriek tomu Dedina mládeže plnila svoju socialistickú úlohu, veď už v päťdesiatych rokoch mali traja družstevníci vlastné autá.
V sedemdesiatych rokoch sa však dedina, napriek tomu, že v nej vychovali 2500 traktoristov, dostala na okraj záujmu a štát ju prestal podporovať. Družstvo v roku 1976 zlúčili s JRD Kolárovo a obec zaradili medzi zánikové. Pozastavili výstavbu, zakázali stavať nové domy, mladí ľudia odišli. Ožívať začala dedina, vrátane roľníckeho podniku, v deväťdesiatych rokoch.
Autor: Text, foto: RICHARD FILIPKO
