Vengloša v roku 1982 po neúspechu na MS v Španielsku odstavili od reprezentácie. Premohol pocit krivdy a ponúknutú príležitosť zobral so zámerom, že chce pomôcť nášmu futbalu.

Prehltol aj zlomyseľné a sarkastické označovanie za docenta defenzívy.

"Každý tréner, ktorý nastupuje s mužstvom na zápas, chce vyhrať. Najradšej by forsíroval útočný futbal. Ale treba brať do úvahy aj súpera. Za všetko hovoria výsledky," povedal na poznámky k tomu, že sme proti Nemecku mohli hrať útočnejšie.

Reprezentácia dosiahla po rokoch biedy veľký úspech. Veď tri razy predtým sme sa na vrcholné podujatie neprebojovali. Za Vengloša sme hrali na ME 1980 (predtým bol asistentom V. Ježka na ME 1976, ktoré sme vyhrali), na MS 1982 a MS 1990.

"Dva a pol roka predtým som prišiel do mužstva, ktoré som nepoznal. Postupne sa vytvorili medzi hráčmi a trénermi dobré, vzájomne sa rešpektujúce vzťahy. Postúpili sme do Talianska. Zvýšil sa záujem o náš futbal. Urobili sme dobré výsledky. Myslím si, že prehrať vtedy s Talianskom o dva a s Nemeckom o gól nebola hanba," spomína si Vengloš, medzinárodne uznávaná autorita.

Podľa neho dobré výkony a výsledky vzišli z dobrej vzájomnej spolupráce a obojstrannej dôvery. Vengloš tvrdí, že vtedy spolupracoval s mimoriadne dobrým a inteligentným kolektívom, ktorý kráčal ctižiadostivo za úspechom.

"Hráčom som povedal, že ich je 22, ale hrať môže iba jedenásť. Vyberám ich na ihrisko s tým, že tí, čo hrajú, nesú štafetu aj za sediacich na lavičke. V Taliansku sme strávili príjemné futbalové dni. Bolo veľa radosti, ale prišiel aj smútok, lenže to mužstvo dosiahlo vtedy na naše pomery veľmi dobré výsledky a podalo mimoriadne výkony. Aj preto, že sa zišla výborná partia mladých ľudí, ktorí vedeli, čo chcú."

Vengloša po Taliansku nemuseli vyhadzovať. Odišiel sám s pocitom dobre vykonanej práce.

Po rokoch bez úspechu sa náš futbal dostal do povedomia celého sveta.

Na letisku v Prahe bolo pekné prijatie, veľa divákov, ďakovačky, sláva. Vengloš zostal na šampionáte ďalej ako pozorovateľ FIFA.