Väčšina z nás odpovedá zrejme bez rozmýšľania: "Samozrejme, chýba!" Po čom ale vlastne my všetci v cudzine tak túžime? Je to rodina, priatelia, jedlo či rodná reč?

Sama cítim, že som odchodom zo Slovenska stratila niečo, o čom som možno dovtedy ani nevedela, že to mám - je však ťažké to definovať. Skúsila som malý prieskum medzi našincami a získala som dlhé zoznamy vecí a vecičiek - od jablkových 'orbitiek' a tresky cez detské piškóty a slovenské časopisy až po jazdenie na pravej strane cesty a lepšie počasie. (Nie je zvláštne, že potraviny sú vždy na vrchole rebríčka najžiadanejších komodít?)

Aj ja mávam niekedy gurmánske sny o domácej klobáske, hríbovej kapustnici či bryndzovej nátierke, aj ja občas zatúžim po zasnežených Vianociach či tropickom lete a dúfam, že sa raz dožijem dňa, keď sa bez váhania pozriem správnym smerom, keď budem prechádzať cez cestu.

Zároveň ma však stále prenasleduje myšlienka, že tu musí byť ešte niečo iné, kvôli čomu ma prepadá tá občasná melanchólia a túžba po domove. Minule som mala jeden z tých dní, keď sa pokazilo, čo sa dalo - hnusný studený vietor a dážď, vlak meškal, stanica metra uzavretá, očko na pančuchách, stretnutie, na ktoré som sa ozlomkrky hnala a nakoniec bolo aj tak zrušené a sendvič, ktorý chutil po všeličom, len nie po tom, čo bolo uvedené na obale.

Zrazu som strašne zatúžila po tom, aby bol život jednoduchý, priamočiary, predvídateľný, aby som nemusela aspoň chvíľu rozmýšľať a stále niečo riešiť. Chcela som istotu a stabilitu, nie chaos a neustále zmeny. Môj šéf, vidiac moju chvíľkovú mizériu, len pokrútil hlavou a predniesol: "Nehovor mi, že na Slovensku to bolo lepšie".

Táto otázka mi dala odpoveď na to, čo ma už tak dlho mátalo. Áno, práve toto mi tak chýba - pocit, že veci a situácie už poznám a zvládam, že väčšinu činností dokážem robiť bez premýšľania, že sa môžem spoľahnúť na to, ako bude chutiť chlieb, ktorý kúpim. Že keď niekde zrušia zastávku trolejbusu, viem presne, kde sú tri najbližšie, že keď prehovorím, nikto so záujmom nezdvihne zrak a nebude sa zaujímať o môj pôvod. Jednoducho mi občas chýba tá obyčajnosť a jednoduchosť poznaného, tá predvídateľnosť stokrát prežitého, ten pocit úplnej kontroly, istoty a stability, ktorý mi dávala krajina, kde som žila tak dlho, a ľudia, ktorých som poznala celý svoj doterajší život.

Nie som si istá, či touto fázou prechádzajú v cudzine aj iní. A tuším, že raz možno nastane čas, keď pocit istoty bude pre mňa predstavovať práve táto krajina a toto mesto. A po príchode na Slovensko sa budem iba prekvapene obzerať a hľadať súvislosti. Neviem, či sa mám na ten moment tešiť, alebo sa ho obávať. A tak nad tým pre istotu príliš nepremýšľam a vrhám sa v ústrety ďalšiemu dnešnému dobrodružstvu: ceste z práce domov.

Autor: Miriam Novanská