Moju jedenásťročnú dcéru Andreu volá väčšina ľudí šidlo, opica, živé striebro alebo jednoducho Čuča. Tieto prezývky ju vystihujú, podobne ako veta pani triednej učiteľky, ktorá sa ma minulý týždeň na rodičovskom združení opýtala, či ju dávame na noc na nabíjačku.

Pred rokom sme sa presťahovali z paneláka na perifériu mesta. Obávala som sa, ako túto zmenu moja rušného života chtivá dcéra znesie. Keď však zistila, že značnú časť obyvateľstva našej ulice tvoria chlapci, ktorí by mohli pripadať do úvahy ako potenciálni nápadníci, nové bydlisko si rýchlo obľúbila.

Hneď v prvé dni opantala svojím vodcovským štýlom polovicu ulice. Najviac na to doplatil najmenší Lukáš, ktorý ako predškolák nevedel písať. Čuča si totiž zmyslela, že z ponúk nápadníkov uprednostní toho, kto jej napíše najkrajší list. Nevedela som o tom, až kým neprišla suseda s tým, že jej syn Lukáš celé popoludnie s plačom prosil otca, aby v jeho mene napísal pekný ľúbostný list. Nechcela som veriť tomu, čo moja dcéra dokáže, až kým som nenašla na našej schránke prilepený lístok "tu hádžte listy pre Andrejku" s rukopisom našej opice.

Lukášovi, našťastie, rodičia vysvetlili, že Andrejka je preňho "stará". Jeho brata Peťa však spracovať nestihli. Neviem, aký list vhodil do našej schránky, musel však byť najkrajší, pretože na druhý deň mi opäť zvonila suseda. Lukáš vraj prišiel žalovať, že naši dvaja sa bozkávajú v ich senníku cez mikroténové vrecúško. Skoro som odpadla, ale preglgla som a jediné, na čo som sa zmohla, bola otázka: čo to vrecúško? Moja dcéra zareagovala skutočne pohotovo: no, aby som nechytila AIDS.

Autor: ANDREA TOKÁROVÁ