Americká štátna hranica - namiesto kontroly len turniket. FOTO - AUTOR
Takmer každý, kto do Spojených štátov vkročil jedným z hlavných vstupných miest ako New York, Boston či Los Angeles, prípadne letel na vnútroštátnych letoch, má nejakú hororovú historku s imigračnými úradníkmi. Všade počujeme, že práve prítomnosť "rúk zákona" robí túto krajinu bezpečnejšou. Tiež som si to myslel, až kým som si nevyskúšal prechod hraníc aj na iných miestach.
Arizona - hranica s Mexikom, január 2004
S kolegom sme boli na konferencii v blízkom Tucsone a do Mexika nás prilákal lacný alkohol. Funguje to takto: v americkom duty-free shope si kúpite lacný alkohol (maximálne dve fľašky) bez dane a zaplatíte. Uniformovaný ochrankár vás odprevadí k pár metrov vzdialenému prechodu, prejdete hranicu, otočíte sa na opätku a vrátite sa naspäť do USA, čím naplníte podstatu duty-free nakupovania. Teoreticky to môžete urobiť len raz za deň, ale keďže na americkej colnici od vás nepýtajú ani vodičák, nieto ešte pas, môžete tak urobiť koľkokrát chcete. A tak kolega prebehol cez čiaru niekoľkokrát a spokojne sme sa s ročnými zásobami alkoholu vrátili domov. Ja som do Mexika nemohol, lebo som nemal víza, ktoré Mexičania kontrolovali. Napodiv bolo oveľa ľahšie prejsť opačným smerom, do USA - aj bez víz či bez pasu.
Letisko v San Franciscu, apríl 2004
Vraciam sa z konferencie s vyše metra dlhou tubou, v ktorej je poster, čo som prezentoval. Fascinovaný pracovník Transportation Security Administration (TSA) sa pýta na obsah a na odpoveď "poster" reaguje otázkami, kto som a čo robím. Odpovedám popravde, že som doktorand - geológ, a že sa zaoberám vznikom života. Dotyčný sa mi okamžite začal zverovať, že jeho náboženstvo ho učí, že vo vesmíre nie je okrem Zeme nikde inde život. Od samého vzrušenia popri tom neposlal tubu s posterom cez detektor kovov, ale ju preniesol v rukách na druhú stranu a tam mi ju podal. Na môj údiv nijako nereagoval a tak som sa pobral preč.
Hranica USA-Kanada, Quebec, jún 2004
Sme na ceste do terénu na Labradorský polostrov. Kolegova Toyota je natrieskaná výstrojom a výzbrojou, na streche je kanoe. Na americkej strane vládne nezáujem, znudený colník nám odmáva a sme v Kanade. Kolegovi stačí vodičák, mne kontrolujú víza, vypĺňame formuláre, trvá to 20 minút. O dva týždne sa vraciame, na americkej strane stojí päť "kovbojov" v nažehlených uniformách a zrkadlovkách. Ide z nich strach a hrôza - uznávam. Jeden z nich sa nakloní do auta, kde musí byť minimálne pol tony materiálu (a ešte to kanoe na streche), a ležérne sa spýta: "Both Americans?" Napriek pokušeniu priznávam, že nie, a pýtam sa, či chce vidieť moje imigračné dokumenty. "Naaaaah," odvetí pomedzi žuvanie orbitky a odkýva nás preč. Kolegu okamžite pochytí záchvat zúrivosti nad ľahostajnosťou tých, ktorí majú strážiť hranice.
Prezident Bush nedávno oznamoval národu, že všetci sú počas jeho vlády v bezpečí - a bezpečnejší ako kedykoľvek pred tým. Podobné skúsenosti ako ja však má množstvo ďalších ľudí - boli to len náhody? Napríklad colník, ktorý neskontroloval pasy dvom lesbičkám vo vlaku z New Yorku do Montrealu, pretože trpel pokročilým stupňom homofóbie? (Pravdivá príhoda môjho kolegu).
smirnov.blog.sme.sk
Autor: ALEXANDER SMIRNOV
