Ingrid Timková ako chladne vášnivá, ale aj hysterická a nezodpovedná diva pod režijným vedením Jana Pitínskeho.
FOTO - JANA NEMČOKOVÁ
Divadlo, a zvlášť opera, je peklo. Operní speváci, a zvlášť speváčky, predovšetkým koloratúrne sopranistky, sú bytosti, ktoré dokážu žiť len samé so sebou. Vlastne to už ani nie sú bytosti - iba koncentráty hlasu, ich výnimočného hlasu, ktorý prechádza nebezpečne ako povrazolezec na lane ponad priepasti neúspechu a zlyhania. Berhardova hra je o ceste na vrchol, na ktorom čaká len nekompetentnosť tlače, obliehanie fanúšikov, smrteľná nuda. Či smrteľný strach Kráľovnej noci?
Thomas Bernhard vedel, o čom hovorí. Aj on dokázal žiť len sám so sebou, ešte tak so svojou "tetou", ak vôbec. Aj Pitínsky vie, o čom hovorí, keď sa hovorí o divadle, a zvlášť o opere. Jeho réžie hudobných diel boli väčšinou famóznym, komplexne estetickým zážitkom. Aj na tejto divadelnej miniatúre sa mu podarilo prejaviť svoj delikátny cit pre rytmus divadelnej akcie a slova. Jeho koncepcia ladila so scénickým riešení Tomáša Rusína i kostýmami Zuzany Štefunkovej.
To, čo sa dá inscenácii vyčítať, je už mimo kompetencie tvorcov. Malá scéna je totiž už dávno za zenitom svojich scénických možností. Podobne rafinovaná inscenácia by si žiadala oveľa rafinovanejšiu divadelnú techniku. Svetelný dizajn bol tiež najlepší z možného.
Opäť sa raz ukázalo, že hosťujúci režisér sa dokáže pozrieť na potenciál jednotlivých hercov novými očami. Napriek prúdu slov, ktoré vychádzajú z úst doktora Ľuboša Kostelného nestratíte ani na sekundu niť jeho nadšene ignorantských rečí. Mĺkvy otec Dušana Jamricha dokáže aj minimom gest vyjadriť celú svoju opileckú šialenosť. Ingrid Timková je hysterická a nezodpovedná diva, chladne vášnivá, prekvapujúca aj v druhej časti.
Poliak Pawel Mykietyn zložil na báze tohto Bernhardovho textu súčasnú operu. Vynikajúci poľský režisér Krzysztof Warlikowski ju zinscenoval v roku 2001 vo varšavskom Veľkom divadle. Pitínskemu sa podarilo citlivým narábaním so slovom i hudobným materiálom urobiť z nej malú činohernú operu. Premyslená forma však našťastie neprehlušila citový náboj.
Slovenské národné divadlo na svojho Bernharda dlho čakalo. Dlho čakalo aj na režiséra Pitínskeho. Dlho čakalo aj na túto konkrétnu inscenáciu, ktorá mala mať pôvodne premiéru pred viac ako rokom. Čakalo aj na hercov. Netreba špekulovať o tom, ako by dopadlo pôvodne navrhnuté obsadenie, účelnejšie je už len skonštatovať, že trojica Jamrich - Kostelný - Timková, doplnená autentickou Máriou Kráľovičovou, ale i Vladimírom Obšilom, priniesla divákom divadelnú delikatesu.
Hra nemá po viac ako tridsiatich rokoch už asi potenciál šokovať, jeden jazyk vyplazený obecenstvu dnes nespôsobí nijaký veľký škandál. Spôsobiť zážitok sa však slovenskej produkcii Ignoranta a šialenca podarilo.
Slovenské národné divadlo * Thomas Bernhard: Ignorant a šialenec * Preklad a dramaturgia: Martin Porubjak * Scéna: Tomáš Rusín * Kostýmy: Zuzana Štefunková * Hudobná spolupráca: Richard Dvořák * Réžia: Jan Antonín Pitínský * Hrajú: Ingrid Timková, Dušan Jamrich, Ľuboš Kostelný, Mária Kráľovičová, Vladimír Obšil
Premiéra: 21. januára 2005 na Malej scéne SND.
