i po svojich dobrých skutkoch. Spomenula som si na takýto:

Vyrastala som na Orave, nuž nečudo, že nás - mňa a môjho brata - vzali raz rodičia na vlastivedný výlet na Oravský hrad. Hradná sprievodkyňa nás previedla cez množstvo komnát. Na moje prekvapenie v nich neboli nábytky po hradných pánoch, ale dvojhlavé teľa, vypchatý medveď aj vypchaté vtáky - bežné druhy, ktoré dodnes brázdia slovenskú oblohu. Sprievodkyňa, akoby mi čítala myšlienky, povedala: „Koho by dnes už zaujímali staré haraburdy? Ale dvojhlavé teľa narodené na Orave, to sa tak často nevidí."
Ako sme tak chodili od vitríny k vitríne, zrazu - práve keď som za sprievodkyňou, rodičmi a bratom kúsok zaostala - zazrela som na zemi ligotať sa náušnicu. Zdvihla som ju, že si ju nechám, no keď sme už odchádzali z hradu, pomyslela som si: „Urobím radšej dobrý skutok!" Pobehla som pár krokov nazad a odovzdala som ju sprievodkyni...
... A doma moja mama zistila, že stratila náušnicu. Aj si chudera poplakala. Bol to rodinný šperk, ktorý zdedila po svojej starej mame a tá ho vraj dostala ako miestna krásavica od akéhosi grófa. Mohla som jej pomôcť, mohla som sa priznať a mohli sme sa potom po tú náušnicu vrátiť na Oravský hrad - lenže bola som ešte dieťa. Zmocnil sa ma strach, že dostanem, ak sa priznám. Radšej som svoj dobrý skutok zatajila.
Po niekoľkých rokoch som sa so školským výletom znova ocitla na Oravskom hrade.
Keď sme si poprezerali dvojhlavé teľa a iné vypchaté zvieratá, sprievodkyňa nás doviedla k novej sklenej vitríne a ukázala nám veľkú historickú vzácnosť - klenot ktorý sa zachoval po grófke Thurzovej. Bola to náušnica mojej mamy.
Nuž, to je dobrý skutok, na ktorý som si dnes spomenula. Dodnes je s ním spojený aj krásny pocit, že hoci som tým skutkom okradla vlastnú rodinu, prospela som ním celej spoločnosti. Nie som náhodou aj ja rodená poslankyňa?