c, musíme zakaždým zakričať: V mene zákona, vysielajte!? Alebo treba podľa vzoru zahraničných licencovaných šou vyrobiť podrobný manuál na priamy prenos z pôvodnej slovenskej reality?
V poslednom čase sme boli svedkami niekoľkých ospravedlnení zo strany verejnoprávnej televízie. Vedenie STV si najprv priznalo chybu, že sa dostatočne nevenovalo európskej pamiatke obetí tsunami v Ázii, generálny riaditeľ STV sa vo svojich pravidelných Odpovediach z obrazovky ospravedlnil, že neodvysielal v prvé minúty Nového roka hymnu na Jednotke. Celkom prvá reakcia hovorcu STV však bola, že jej to nijaký zákon neprikazuje. Istotne, je to otázka tichých spoločenských dohôd a národných zvyklostí - toho, čo podľa sociológov tvorí súčasť spoločenského dedičstva. Médiá by mali tieto neformálne pravidlá nielen rešpektovať, ale priamo sa podieľať na ich utváraní. Jej signály totiž diváci prijímajú vedome, ale i podvedome.
Často to nie je ani tak o zákonoch, skôr o estetických kritériách. Vloženie reklamy na SuperStar do filmu o pápežovi sa jednoducho nehodí. Už vizuálne. Náš prezident mal jediné šťastie - jeho novoročný príhovor dosiahol slušný rating, inak by ho súčasné vedenie STV istotne budúci rok potichu preradilo na "rovnocennú" Dvojku.
V mediálnych prestrelkách na tému verejnoprávnosť sa objavili aj názory, že nemáme chcieť od televízie, aby kohokoľvek vychovávala k väčšej kultúrnosti. "Na to sú knižnice, galérie, divadlá," objavilo sa v komentári. Protiargumentom je, že ak niekomu skutočne záleží na vzdelaní národa, tak sa dobrovoľne nevzdá jedného z najúčinnejších nástrojov, samozrejme "v duchu slobodného utvárania názorov", aby som citovala zákon.
Médiá síce skutočne nie sú ideálne na vzdelávanie experimentálnych fyzikov, pri vytváraní spoločenského konsenzu je však ich úloha takmer nenahraditeľná. Aj v charte STV si môžeme vyhľadať formulácie ako "pocit spoločenskej zodpovednosti" (reakcia STV na zbierku Hodina deťom a na obnovu Tatier, nedoriešenie vlastného charitatívneho projektu), programová rozmanitosť (vysielanie Jednotky na Silvestra), rozvíjanie kultúrnej úrovne obyvateľstva (otázna budúcnosť kultúrnych magazínov v STV, ale napríklad aj nedostatočné pokrytie signálu okruhu Devín Slovenského rozhlasu) poskytovanie priestoru súčasným kultúrnym a umeleckým aktivitám (občasná kultúrna bodka za Správami STV). Tisíckrát nič zmôže aj vola, nieto národ.
Slovenská televízia nemôže podľa jej hovorcu plne uspokojovať "tri percentá intelektuálov". O. k., stačí primerane. Naše pomyselné tri percentá by mali mať podľa spravodlivosti nárok na 45 minút náročného programu z24-hodinového denného vysielania Jednotky. Štyrom percentám homosexuálov by zas mala patriť celá hodina denne. Tento smiešny prepočet pritom nie je oveľa absurdnejší ako tvrdenie, že intelektuáli, ktorí z definície nikdy nebudú vo väčšine, nemajú nárok na nič. Nielen preto, že sa tiež dívajú na SuperStar, ale preto, že sú to práve oni, ktorí určujú trendy v politike, dizajne, vede, hudbe či literatúre, že sú to tí, čo vychovávajú deti, alebo jednoducho niečo cítia a o niečom rozmýšľajú. Úlohu osobností v dejinách si uvedomovali ešte aj komunisti.
Načo sa však práve títo jedinci potrebujú dívať na nejakú škatuľu s popkultúrou? Pretože nie všetci "intelektuáli" (rozumejme: zvedaví a empatickí ľudia), bývajú v centre Bratislavy a televízia je okrem iného aj dobrým nástrojom kultúrnej decentralizácie. Trojpercentný rating je navyše "návštevnosť", o akej môžu divadelné produkcie vrátane muzikálov, aj po rokoch strávených na repertoári, výstavy či koncerty iba snívať.
Čítam si, že Slovenská televízia má rozvíjať kultúrnu identitu bez ohľadu na sociálny pôvod divákov. Príslušnosť k "pracujúcej inteligencii", by nemusela byť znovu hendikepom. Sme predsa pätnásť rokov po páde totalitnej ideológie. Teda, jednej z nich.
