olí./Rubín na nohe/a nechty úbohé,/na hlave šiltovka,/pomerne čistá vreckovka…
„Existuje toľko vecí. Už len táto ostrá zelená tráva. Dotknúť sa tej trávy a rozdrviť medzi prstami ulitu žltého slimáčika na suchom a horúcom piesku a dívať sa na ligotavé hnedé zrniečka, čo sú v tom suchom piesku, a cítiť ho medzi prstami. A vidieť holú studenú koľajnicu, ktorá cvendží, vidieť, ako z výfuku stúpa dym, a tak ďalej…ani sám neviem, čo všetko…"
Boris Vian bol všestranne založený umelec. Písal romány, poviedky, divadelné hry, filmové scenáre, poéziu, vyznal sa v science-fiction, hrával vo filmoch, bol vynikajúcim hráčom na trúbku, skladal pesničky, spieval ich… Za krátkych 39 rokov svojho života toho stihol naozaj mnoho.
Narodil sa 10. marca 1920 vo Ville-ď Avray vo Francúzsku. Tu prežil šťastné detstvo v inteligentnom a kultivovanom prostredí. Otec bol básnik, prekladal z angličtiny, bol neobyčajne zručný - stolárčil, vyznal sa v elektrine a v množstve iných manuálnych činností. Toto všestranné nadanie zdedil malý Boris (meno dostal od matky, milovníčky opery, podľa Borisa Godunova) po ňom.
Ako päťročný vedel čítať a ako osemročný ovládal celú francúzsku literatúru až po Maupassanta. Študoval na lýceách v Sevres, vo Versailles a v Paríži na Condorcetovom gymnáziu. Ako sedemnásťročný sa začal zaujímať o džez a učil sa hrať na trúbku. Neskôr nastúpil na umelecko-priemyselnú školu v Angouleme. Počas štúdií najmä mulatoval, popíjal, miloval a vyhrával na trúbke.
Vianovci vo svojej vile dvakrát do týždňa organizovali bujaré večierky, ktoré patrili najmä dievčatám a džezu. Dvadsaťjedenročný Vian sa oženil s Michelle Léglisse a zamestnal sa ako inžinier. Keď sa v roku 1940 začala nemecká okupácia, tváril sa, že jeho sa vojna netýka. Všade okolo neho sa bojovalo, on však hral, pil, miloval a spisoval štatút šachistického krúžku. Neskôr o tom píše Hrdinské činy Majorove a Rozruch v Andénach.
V roku 1946 pod pseudonymom Vernon Sullivan vydáva paródie na americké čierne romány Pena dní a Napľujem na vaše hroby, za čo je v roku 1950 súdne stíhaný, odsúdený na pokutu 100 000 frankov za ohrozenie mravnosti. Dielo malo byť zhabané a zničené.
V apríli 1947 bol otvorený v Paríži nočný podnik Tabu-Club, a ako mnoho ďalších podnikov stal sa akýmsi laboratóriom básnikov a interpretov, odtiaľto sa rozširovalo umenie šansónu. Jeho návštevníkmi boli popri najrôznejších umelcoch najmä mladí „zazous" so svojráznym životným kódexom. Práve vďaka nim spravili noviny z Tabu existencialistický lokál a na základe tejto povesti vznikol fantomatický jav „pivničný existencializmus". Boris Vian sa stal jeho kráľom a speváčka Juliette Greco jeho múzou.
Neskôr sa Vian stal umeleckým riaditeľom Philips Recording Co. V hudbe sa vyznal odmalička a mal presne vyhranený hudobný vkus. Miloval Duka Ellingtona, Stravinského, neznášal Mozarta, dokonca sám zložil operu Snehový rytier, ktorá trvala tri a pol hodiny a vystupovalo v nej 150 (!) postáv. Výrazne však zasiahol najmä do hudby, ktorá stojí na opačnom póle - jeho doménou sa stali džez a šansón.
Päťdesiate roky francúzskemu šansónu žičili mimoriadne. Celé Vianovo pesničkové dielo vzniklo v rokoch 1955 - 1959. Za toto obdobie napísal okolo 400 textov, z toho 250 bolo nahraných! Ako textár spolupracoval najmä so skladateľom Henrim Salvadorom, niektoré sám aj nahral a naspieval (napr. Zbeh, Som snob). Všetky jeho texty majú výnimočnú literárnu úroveň a na papieri sa čítajú ako poézia. Je v nich všetko, čo aj v jeho knižkách - vitalita, originálne videnie sveta, ktoré neguje všetky šablóny, obmedzenia, trivialita, humor, nevšedný slovník, využívajúci neologizmy, argot, žargón, slang, slovné hračky, parafrázy. Za všetkým cítiť človeka milujúceho život, džez, technický rozmach, unaveného ironizujúceho človeka - básnika. Takmer každý jeho text je malým príbehom, príbehom, ktorý má svoju neopakovateľnú, elektrizujúcu atmosféru.
Románovú tvorbu spojenú s jeho vlastným menom Boris Vian zatienili romány, ktoré vydal pod pseudonymom. A tak Pena dní, Vercoquin a Planktón, Vysrdcovač či román Jeseň v Pekingu ostali vo Francúzsku takmer nepovšimnuté až do autorovej smrti, kým si ich nevšimla a neprisvojila predovšetkým mladá generácia.
Román Jeseň v Pekingu odhaľuje ukrutnosť pretechnizovaného sveta a moderného ľudstva, ktoré svojím „budovaním" viac ničí ako naozaj buduje. Naozajstné bytie sa mu potvrdzuje v tvorbe novej architektoniky sveta a života pomocou poézie. Tá je preňho zároveň jedinou možnosťou ľudského šťastia, je možnosťou hrať sa tak voľne ako deti na vynálezcov domov, stromov, záhrad s nevídanými schodišťami, ba i nového vzduchu, na konštruktérov fantastických strojov, ktoré oslobodzujú ľudí od servilnej roboty, na moreplavcov, ktorých v ostrovných palácoch očakávajú krásne ženy, „ktorých formy tečú ako voda", na vedcov a dokonca aj na farárov, ako to robia dvaja detsky rozmarní klauni, klaun vedy archeológ Athanagoras a klaun katolicizmu abbé Petitjean.
Boris Vian niekoľkokrát predpovedal svoju smrť: „Nedožijem štyridsiatky." A naozaj, tento idol a legenda mladých skutočne umiera pri sledovaní filmu Napľujem na vaše hroby na srdcový kolaps 23. apríla 1959 vo veku 39 rokov.
