Slávny bazilejský okamih - tréner Michal Vičan pije z Pohára víťazov pohárov. Bez dresu pod transparentom Vítajte a zvíťazte, ktorý rozprestreli slovenskí emigranti z celej Európy, je kapitán Slovana Alexander Horváth, celkom vľavo sa k fanúšikom skláňa obranca Ján Zlocha, úplne vpravo je stredopoliar Ivan Hrdlička. FOTO TASR - ŠTEFAN PETRÁŠ
Bazilejský štadión svätého Jakuba nemal v roku 1969 oplotenie oddeľujúce hľadisko od futbalovej plochy. Menší slovanistický tábor si rozcvičoval hlasivky dve hodiny pred finále Pohára víťazov pohárov, vtedajšej druhej najvýznamnejšej európskej klubovej súťaže, na nižších poschodiach vedľajšej tribúny.
Nad nami sa bujaro veselili modro-červení Barcelončania. Bol krásny májový večer a slávna Barca sa chystala na Slovan. Nikdy predtým sa mužstvo z vtedajšieho východného bloku nedostalo vo veľkom pohári tak ďaleko. Pre španielskych profíkov malina.
Pol hodiny pred výkopom nepozorovane istili okraj tribúny policajti so psami, chladní Švajčiari nechápali fanúšikovské prekrikovanie sa.
Belasí nastúpil v bielom, Katalánci vo svojej pruhovanej kombinácii. Sen o nemožnom sa začal napĺňať hneď v úvode. Cvetler po krátkej narážačke s Hrdličkom premenil po zemi priamo k žrdi. Krídelník, ktorý z desiatich príležitostí premenil tri, povedal, že to bola práve tá tretia.
O desať minút Zaldua vyrovnal po chybe stopéra Hrivnáka. Skromný a nepostrádateľný obranca chvíľu nedýchal, aby sa nadýchol a predviedol majstrovské dielo futbalovej odvahy. Zobral loptu pred vlastnou šestnástkou. Sprvoti sa váhavo rozhliadal, klamal, uspával súpera. Zrazu vyštartoval cez celé ihrisko. Veľkolepé sólo zakončil nechytateľnou strelou. Hovoril o góle z pocitu viny. Bol jeho prvý a posledný, ak rátame súťažné stretnutia.
Slovan bol na koni a geniálny stratég, strašné, už po smrti, Karol Jokl vymyslel ďalšie čaro. Pomohli mu psy. Išiel po loptu v aute a tváril sa, že sa ich bojí. Opatrne sa postavil na polovici k čiare a pozeral sa smerom k vlastnej bráne. Zrazu zareval: Jano.
Ján Čapkovič vystrelil ako blesk, "Kopýtko" Jokl tak pobalamútil Španielov, že bol rýchlik "Čapák" na ich polovici sám. Bratislavské krídlo sa o takom nezvyklo mýliť, Sadurniho elegantne prelobovalo.
V polčase k nám podišli katalánski priaznivci. Gratulovali, vypytovali sa. Spomenuli sme meno Kubala. Tento hráč troch reprezentácií (maďarskej, československej, španielskej) emigroval z Bratislavy. Zo Slovana odišiel do FC Barcelona, potom ju trénoval, v slávnom meste sa stal nesmrteľnou legendou.
Španieli nás objali, ponúkli skvelé červené vínko z neodmysliteľného vaku pod pazuchou (naučili nás, že po katalánsky sa to volá bosadevi) a zaželali - nech vyhrá lepší. Teda, ak sme im správne rozumeli.
V druhom polčase sa Slovan bránil. Hneď na jeho začiatku dal síce Carles Rexach (neskôr dlhoročný tréner Barcy) Vencelovi priamo z rohu gól, ale Slovan vydržal, vyhral 3:2.
V 90. minúte rozhodca van Ravens zdvihol ruku, čo bol pre nás povel vtiahnuť triumfálne na plochu. Švajčiarom síce chýba humor, ale nie takt. Policajti so psami odtiahli. Lenže holandský dlháň, potvora, na zdvihnutej ruke naznačil dve minúty predĺženia. Utrpenie po stojačky takmer pri čiare. Vencel zázračne zlikvidoval Fustého šancu. Van Ravens pískol.
V ošiali radosti mi nadosmrti utkvel v pamäti dojemný moment. Tréner Michal Vičan, muž veľkého, citlivého srdca, otvoreného, často nevyberaného slova, so slzami objal Laca Módera. Čarodejníka na brazílske góly a detské zahadzovanie šancí.
Vičan poslal chlapca z Tvrdošoviec neraz niekam, zo slušnejších verzii uvediem: Zabalím ho do vreca a pustím dole Dunajom. Tá veta mala z úst Hlohovčana vždy neodmysliteľný trnavský prízvuk.
Neviem, čo si tí dvaja na Štadióne svätého Jakuba povedali, ale v objatí preplakali azda večnosť.
Kapitán Bratislavčanov Alexander Horváth zdvihol slávny pohár, slovanisti sa spolu s Barcelončanmi zabávali na ploche dobrú hodinu, vyhrávala záhorácka kapela, hoci basista mal zlomený nástroj, na ktorom ako-tak držala jediná struna.
Dodnes mám doma odloženú trávu zo šestnástky bazilejského štadióna s lístkom za 13 frankov.
Život vie zariadiť nádherné veci. Na veľké finále som cestoval s kamarátom - spolužiakom v špeciálnom vlaku, ktorý vypravil Slovan. Zájazd stál 800 korún, v cene bolo i 10 frankov vreckové. Načo tajiť, minuli sme ich na whisky na oslavnej spiatočnej ceste.
V kupé sme zostali dvaja, polovica fanúšikovskej výpravy emigrovala. Písal sa rok 1969, na každom rohu červenoarmejec. S kamarátom sme si uchlipkávali a snívali: ak už teda nemáme toľko talentu, aby sme za Slovan hrali, tak o ňom chceme aspoň raz napísať do novín.
Spolužiaka som potom roky nevidel, dnes sedí v športovej redakcii SME oproti mne. Venuje sa malému futbalu. Neraz si vzdychne, starší dorast belasých vyhral ligu s osembodovým náskokom, mladší s dvanásťbodovým predstihom. Môžu to byť nasledovníci bazilejskej generácie. Už len z tohto dôvodu nám, páni, nezahlušte Slovan! (pf)
