Máriu v Dcére pluku spievala Ľ. Vargicová po boku Paola Bordogna v Lime.
á sa však necíti byť divou. "Spev, ktorý som vyštudovala, beriem ako zamestnanie, a pokiaľ ide o profesiu, nemám nesplnené sny. Moje túžby sa týkajú skôr súkromia," hovorí matka troch detí, ktorá na jeseň spievala v newyorskej Metropolitnej opere a v pondelok sa chystá do talianskeho Janova.
Ako ste sa dostali spievať do Metropolitnej opery? Bolo to vaše prvé vystúpenie v New Yorku?
Prvýkrát som v New Yorku spievala vo februári 2001, keď som reprezentovala Slovensko v rámci Mesiaca slovenskej kultúry. Bolo to vo Winter Gardens, pod dnes už neexistujúcimi Dvojičkami. Neskôr som mala recitál v známej Carnegie Hall. A tretíkrát ma pozvali už priamo z Metropolitnej opery. Bola to trochu náhoda. Nikdy nevedno, aký odborník človeka uvidí a počuje.
Čo vás v New Yorku pri prvej návšteve najviac prekvapilo?
Do USA som vtedy priletela z Japonska a v New Yorku som prežila päť dní. Strašne fúkalo, bolo škaredé počasie a mesto ma nijako neohúrilo. K dobrej nálade totiž potrebujem slnko. Zamrzli sme teda na priváte, pretože si nemôžem dovoliť prechladnúť.
Prečo hovoríte v množnom čísle?
Pretože som tam bola s manželom. A neskôr už aj s deťmi.
Aké je v Metropolitnej opere publikum - medzinárodné, alebo tam chodia skôr len Newyorčania?
Určite je tam aj veľa turistov, ktorí si návštevu operného predstavenia vkomponujú do programu.
V Metropolitnej opere ste nevystupovali ako prvá Slovenka. Má tam slovenská operná škola svoje meno, alebo to takto nikto nehodnotí?
Nedá sa tam hovoriť o slovenskej škole. Určite evidujú Editu Grúberovú, ktorá však žije už dlho v zahraničí, takže možno ani netušia, že je Slovenka. No a samozrejme, na Luciu Popp nikto nezabudne, pretože ona Metropolitnú operu otvárala. Minimálne tieto dve veľké divy sú teda nezabudnuteľné. Sergej Kopčák, Peter Dvorský a ďalší speváci zo Slovenska sa im určite vryli do pamäti. Stále však funguje termín ostblok. Spájajú si nás s Rusmi či s Poliakmi. V Metropolitnej opere účinkuje veľmi veľa zahraničných spevákov, takže je trošku problém s ich odlíšením.
Spievali ste tam Kráľovnú noci v opere Čarovná flauta. Ako inscenáciu prijalo obecenstvo a ako ste ju vnímali vy osobne?
V New Yorku sú ľudia benevolentní, žiadni konzervatívci. Tuším tam nikdy nikoho nevypískali. Inscenácia, v ktorej som účinkovala, bola viac výtvarným dielom na vizuálny efekt. Robila ju režisérka, ktorá predtým úspešne režírovala muzikál Leví kráľ, a to sa odzrkadlilo aj v divadle. Hoci Leví kráľ sa mi páčil, pri opernej inscenácii mi vizuálne efekty niekedy prekážali, pretože boli na úkor hudby.
V inscenácii ste vraj mali čosi veľmi ťažké na hlave. Čo to bolo?
Tlačila ma oceľová konštrukcia prepletená v šatách, ktorá sa spájala nad hlavou. Viseli z nej závoje a ja som sa cítila nemotorne. Okrem toho som mala na hlave prilepenú lysinu, ktorá ma tiež omínala.
Kto boli vaši partneri v tejto opere?
Medzinárodné zloženie: Nemka Dorotea Roschmannová spievala Paminu, Američan Matheus Polencani Tamina, kórejský bas Sarastra a Rus Rodion Pogosov Papagena.
Zblížili ste sa?
Len počas skúšok. Po predstavení som išla hneď domov. V New Yorku som mala všetky tri deti aj s manželom, takže som sa ponáhľala za nimi.
Vždy cestujete po svete s rodinou?
Chodievam ovešaná, mám na sebe vždy množstvo tašiek a v hlave zmätok. Deti toho veľa potrebujú. Najpríklad najmladšiemu, dvojročnému Jakubkovi sme do New Yorku niesli aj malú záchodovú dosku. Nechcem, aby mali deti pocit, že sa kvôli mne alebo kvôli mojej práci na niečo zabúda. Keby však so mnou do New Yorku necestovali, nevideli by sme sa štvrť roka. A ja si myslím, že moje deti ma potrebujú.
Prejavuje sa na nich nejako, keď nie ste doma?
Manžel s babičkami to s nimi zvládajú, no niekedy, ak nad nimi nie je prísna ruka, zhoršia sa v škole, prestanú sa učiť tak, ako by sa mali.
Videli vás už spievať v nejakom predstavení?
Vo všetkých. Minimálne raz. Keď už dokázali obsedieť, brala som ich aj na premiéry, dokonca i na skúšky. Margarétke sa to stále veľmi páči, ale Lukáš je už vo veku, keď ho divadlo prestáva lákať.
Čo hovorili na vaše vystúpenie v Metropolitnej opere?
Staršie deti videli generálku. Myslím si, že boli nadšené a porovnávali inscenáciu s ostatnými Čarovnými flautami. Požiadala som potom priateľku, aby prišla na jeden večer postrážiť Jakubka, aby mohol vidieť predstavenie aj manžel.
Ako zvládate kariéru opernej speváčky s úlohou matky troch detí?
Mám úžasne obetavého manžela, ktorý je hudobníkom na voľnej nohe. Pracovný program trubkára si ladí podľa môjho. Ak v divadle skúšame novú operu, musí byť absolútne k dispozícii a hrať nechodieva. Celé doobedia vtedy skúšame a hoci staršie deti sú v škole, niekto musí byť s Jakubkom. Večer som šťastná, keď manžel môže byť na mojich predstaveniach. Preto často volám k deťom maminu. Každý večer robíme s manželom chronologický plán na nasledujúci deň, ten sa však musí v priebehu dňa často operatívne meniť.
Podpisuje sa váš rýchly životný štýl na tom, že na rozdiel od mnohých iných operných speváčok si aj po troch deťoch udržiavate stále štíhlu postavu?
Určite má na tom zásluhu aj pracovný stres, ale štíhla som od narodenia a mám to zakódované aj v génoch.
Vráťme sa k vašej práci. Líši sa režijné vnímanie klasickej opery v Európe od jeho interpretácie v USA alebo v Japonsku?
Veľký rozdiel je v úrovni poznania. Starý kontinent a Amerika majú starú dobrú školu a fantastické orchestre. Tie síce nechýbajú ani v Japonsku, čo tam však absentuje, je spevácka škola a tradícia.
Preto tak často pozývajú Japonci interpretov z Európy?
Samozrejme, že sa chcú učiť od najlepších. Investujú do toho peniaze a zavolajú si špičku. No v Japonsku je už množstvo operných domov, kde spievajú aj ich interpreti. Napríklad japonské zbory sú výborné. Mnoho jednotlivcov však má jazykové ťažkosti a aj problém pochopiť klasickú európsku operu.
Momentálne patríte medzi najžiadanejšie európske koloratúrne sopranistky, spievali ste v Salzburgu aj vo Viedenskej štátnej opere. V ktorom z týchto popredných operných domov sa cítite lepšie?
Nemám favorita.Všade je podobná atmosféra. Keď vychádzam na javisko, usilujem sa vsugerovať si, že ľudia sa prišli do divadla pobaviť a možno aj pookriať. Hoci som strémovaná, uvedomujem si, že všade na svete je rovnaké publikum, ktoré nechce nikomu ublížiť. Od začiatku predstavenia sa treba dobre uviesť a nič neodflákať. Keď príde prvý potlesk, padne tréma a už je fajn. Pritom je celkom jedno, akým jazykom rozprávate. Iba v Japonsku je trocha iné publikum, pôsobí rezervovane. Japonci však chcú iba byť slušní. Veľmi si vážia cudzincov, ich kvalitnú prácu a istý odstup vyplýva z ich povahy.
Na čo myslíte najčastejšie pred vystúpením?
Mám rada postavy, ktoré nemajú čas na rozmýšľanie, pretože sú stále na scéne. Inšpicienti ma možno nemajú radi, lebo na javisko vybieham v poslednej chvíli, keďže neznášam stáť za scénou a rozmýšľať napríklad nad textom.
Máte nejakú obľúbenú áriu?
Skôr mám obľúbenú opernú postavu - Luciu di Lammermoore a možno ešte aj Námesačnú. Ani neviem prečo. Všetci hovoria, že mi pristane. Milujem hudbu Lucie a mám pocit, že príbeh Aminy mi napísal skladateľ na telo.
Čo vás čaká v najbližšom období?
Na materskej scéne v Bratislave spievam najnovšie v Donizettiho Dcére pluku a pretože o mňa v úlohe Márie prejavili záujem aj v Janove, v pondelok tam odchádzam. V Taliansku budem spievať prvý raz, som veľmi zvedavá, ako ma tam prijmú. Taliani sú totiž veľmi temperamentní a čo sa týka operného spevu, cítia sa byť majstrami. Potom sa musím vrátiť k svojej neobľúbenej Čarovnej flaute, o ktorej som si myslela, že ju už nikdy nebudem musieť spievať. Nemám ju rada, pretože pre môj part sú v nej iba dva krátke, ale veľmi náročné výstupy, ktoré vždy musia vyjsť. Ak sa nevydaria, priestor na opravu už neexistuje. Lenže vďaka vystúpeniu v Kráľovnej noci v Metropolitnej opere ma pozvali do Berlína, Mníchova a do Madridu. S Čarovnými flautami sa akoby roztrhlo vrece. Čo však mám robiť, keď som koloratúrny soprán?
FOTO - ARCHÍV Ľ. V.
Kráľovná noci v opere W. A. Mozarta Čarovná flauta v Metropolitnej opere v New Yorku.
S deťmi na prechádzke v New Yorku.
