Divadelní šepkári stoja kdesi na rozhraní umeleckého a technického tímu divadla. Mnohí si ich mýlia alebo zamieňajú s inšpicientmi, ktorí majú na starosti celé zákulisie. Je to však jednoduché. Šepkár šepká. Ak má komu šepkať a šepká dobre, je v zákulisí javiska akýmsi zodpovedným úradníkom v tom najlepšom slova zmysle. Vieru Labudovú poznajú na všetkých bratislavských scénach, šepká tam už viac ako šestnásť rokov. Jej manžel Marián Labuda vraj potrebuje šepkárku málokedy. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL

Ctitelia hereckého umenia sa určite aspoň raz v živote opýtali, ako dokáže herec nosiť v hlave toľko textov. Neprajníkom v tej chvíli napadne: jasné, všetci herci sa spoliehajú, že im šepkárka našepká.

Šepkársku stoličku zahaľuje obláčik závideniahodného tajomstva - ste tak blízko dosiek, ktoré znamenajú svet, a predsa o vás takmer nikto nevie. Povolanie šepkár napriek tomu nie je len výsadou veľkých, známych a profesionálnych divadelných scén, pokojne sa s ním môžete stretnúť aj v dedinskom ochotníckom súbore. Nie v každom divadle však nájdete niekoho, kto by dostal zaplatené za to, že šepká.

Pri zadnom vchode Divadla Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave sa polhodinu pred začiatkom predstavenia nič zvláštne nedeje. Väčšina hercov absolvuje prípravné fázy vo svojich šatniach, kde-tu prebehne známa tvár, technický pracovník či kostymérka. Tu sa stretávame so šepkárkou Vierou Labudovou, vo svojom fachu známou takmer na všetkých bratislavských divadelných scénach.

Prekričať, ale nepomýliť

Viera Labudová svoje mladé roky pretancovala v rôznych súboroch a po dlhšom čase strávenom pri deťoch sa vrátila k divadlu. Už takmer sedemnásty rok našepkáva hercom v DPOH a na Malej scéne v Bratislave, šepkala mnohé muzikály na Novej scéne, predstavenia v Aréne, Divadle na Korze či v Štúdiu S.

Svoj vlastný šepkársky scenár si pani Labudová vytvára po celé skúškové obdobie. Prvé tri týždne si ho len poznámkuje, zaznamenáva si všetko, čo sa na javisku deje, čo sa v texte mení a čo dôležité povie režisér. Najnáročnejším obdobím sú aranžované skúšky, vtedy do scenára pribúdajú ďalšie aktuálne zmeny a v tom čase herci potrebujú najviac našepkávať. Hlasivky šepkárky prežívajú nápor a nezaobídu sa ani bez liekov. Herca treba vedieť prekričať, vlastne prešepkať, a zároveň ho nepomýliť, nevyrušovať.

Labuda potrebuje šepkárku málokedy

Viera Labudová pracuje so svojím scenárom tak, aby sa v ňom podľa potreby dobre vyznal aj iný šepkár či divadelník. Je to skutočné umelecké dielo. Každého herca si vyznačí inou farbou. Nepoužitý text vyzmizíkuje, má zaznamenaný každý zmenený slovosled, akciu, tmu, zmenu scény, dôležitý pohyb. Každá pauza má svoju presnú dĺžku, dokonca aj bozk na javisku je vyrátaný na presný počet sekúnd. Tak sa jej nemôže stať, že nevie, kde sa v texte nachádza.

"Čo sa týka Mariána Labudu, ten potrebuje počuť šepkárku málokedy," hovorí s úsmevom o svojom manželovi. "Aj v jeho prítomnosti som často šepkala, vnímala som ho ako hociktorého iného herca, a po predstavení mi predsa povedal: Kolegovi šepneš aj bodku, a na mňa sa vykašleš."

Šepkárska stolička je posvätná

Počas akcie je šepkárka stále v strehu. Pred rokmi pani Labudovej jeden z hercov, na ktorého sa tak zadívala, že mu zabudla našepkať, vyčistil žalúdok, a odvtedy je pre ňu šepkárska stolička posvätná.

Nepríjemnosti môže vyrobiť aj nečakaná improvizácia. Na nezabudnuteľné predstavenie s nebohým Julom Satinským, ktorý veľmi rád improvizoval, spomína Viera Labudová často: "Zastupovala som kolegyňu, tak som si tri dni vopred scenár trochu študovala. Začali sme, prvé strany išli podľa scenára, ale potom začal skákať - zo šiestej strany na deviatu, potom na dvanástu, a zase naspäť na piatu," opisuje. Vtedy šepkala zo stredu hľadiska, kde sedela s malou baterkou. Dramaturg sa smial, ako loví v papieroch a diváci jej nakúkali do scenára namiesto toho, aby sledovali predstavenie. V tom momente by ste sa v nej krvi nedorezali.

Zdenka je dnes krásna

Je čas presunúť sa do zákulisia. "Môžete pri mne ostať celé predstavenie, technici si zatvoria dvere a nás nebude nikto rušiť," hovorí Viera Labudová, keď sa bočnou chodbou za oponou predierame k šepkárskej stoličke a k stolíku s malou lampou. "Zdenka je dnes krásna," upozorní ešte, keď sa okolo nás prešuchne Zdena Studenková v cyklámenovej róbe.

Len čo zhasnú svetlá, zhasne aj ona svoju lampičku. Keď sa javisko osvetlí, opäť ju zažína a otvára svoj zázračný scenár. Hrá sa Ideálny manžel.

Bez trémy, ale v napätí

Zdá sa, že inscenáciu majú herci v malíčku. Prvé strany ostávajú bez jediného zásahu šepkárky, ktorá však viditeľne zbystruje sluch a zrak, sledujúc, či je všetko v poriadku. Trému už dávno nemáva, ale počas celého predstavenia je v napätí.

Niektorí herci sa radi s textom pohrávajú. Z hľadiska sa to nezdá, ale holduje tomu Maroš Kramár. Utrúsi novú vetu, urobí nečakané gesto, nehovoriac o pohľadoch, ktoré diváci nevidia, ale kolegov nimi rozosmeje v najnevhodnejšej chvíli. A už je tu známa finta, Diana Mórová nedokáže zadržať smiech práve v momente, keď sa o svojom ideálnom manželovi Jozefovi Vajdovi dozvedá šokujúcu správu. Niekoľko minút sa plecia hercov natriasajú a ich tváre sa odvracajú k nám, do zákulisia.

Šepkáme pre istotu

A opäť je všetko v poriadku. Sledujeme pestrofarebný scenár, plný značiek, preveľmi dôležitých pre šepkárku. Tá sem-tam šepne pre istotu slovko na označenom kritickom mieste, ukazuje mi, ako sa každá poznámka zhoduje alebo nezhoduje s dianím na javisku. O chvíľu, keď sa v jednom monológu blíži ťažko zapamätateľné slovíčko, nastaví bielu stranu s veľkými modrými písmenami a s nadmernou artikuláciou, hľadiac na dotyčnú postavu, šeptom hláskuje: N-E-R-O-Z-V-Á-Ž-N-Y.

"Na skúškach mu to slovo veľmi často vypadávalo, teraz to už vie, ale pre istotu mu to stále ukazujem," hovorí a s materinskou starostlivosťou sa opäť obracia ku mne.

Sledujeme spolu každú pauzu, každú odchýlku v texte, každý odchod a príchod na javisko. "Teraz to bude dobré," upozorní ma párkrát a naznačí mi, aby som sa vtedy dívala radšej na hercov než do papierov.

Pristihujem sa, že neviem, kam skôr pozerať. "A teraz príde bozk, bude trvať šesť sekúnd," povie šepkárka a ukáže mi záznam v scenári. Je to tak, počítam v duchu sekundy a sledujem scénu ďalej. Repliky hercov prerušujú výbuchy diváckeho smiechu. V tomto duchu sa predstavenie nesie až do konca prvého dejstva.

Bočný uhol pohľadu

S Vierou Labudovou sa lúčime, druhé dejstvo si pozriem v hľadisku. Pozrie si vôbec šepkárka niekedy divadlo len tak, aby pritom nemusela myslieť na prácu? Predstavenia, ktoré šepká, ako divák nikdy nevidí, má však tiež svoj ojedinelý bočný uhol pohľadu.

"Asi by to celé ukázalo celkom inak, keby som sedela v hľadisku," hovorí. "Možno preto bývam niekedy prekvapená, ako ľudia na hru reagujú. Neviem totiž vopred posúdiť, či bude mať úspech."