Štvrtok, 21. február, 2019 | Meniny má Eleonóra
JANA CVIKOVÁ

Všetci chceme rozhodovať

Feministka, čo stojí na čele Aspektu - združenia žien, ktorého ambíciou bolo stať sa "tŕňom v päte a v oku patriarchálnej spoločnosti a jej politiky". Slová feministiek z celého sveta už desať rokov šíri v rovnomennom časopise. "Tŕň v päte" však zatiaľ na

jbolestivejšie cítia iba kresťanskodemokratickí politici so svojím návrhom na zmenu interrupčného zákona, lebo o úctu medzi rodmi bojuje hlavne slovom. Jana Cviková.


Dnes si už všetci, azda okrem detí, vydýchli, že sú sviatky konečne za nami. Napriek tomu, ako vyzerali Vianoce v rodine feministky?
Snažíme sa neopakovať chyby, ktoré si pamätám z detstva, a nerobiť zo sviatkov stres, nemať kŕčovitý pocit, že všetko musí byť perfektné. Udržiavame síce zopár zvykov, ale viac nám ide o to, aby sa sviatkom stalo, keď sa nám deje niečo príjemné, a nielen to, čo nám predpisuje dátum či tradícia.

Vnímate Vianoce ako jeden zo stereotypov?
Tradície majú určite svoj zmysel. No pre mňa má väčší zmysel premýšľať o tom, prečo sa zachovali a čo s nami robia, keď ich dodržiavame alebo odmietame, a či ich nepociťujeme ako nepríjemný tlak. Môj život mi priniesol zistenie, že väčší pocit slávnostnosti zažívam v prírode než v ľudských rituáloch.

Čo také s vami robia sviatky?
Vždy ma pichne, keď pred Vianocami všetci rozprávajú o upratovaní. Hovorím si vtedy, že niečo predsa len urobiť musím. Aspoň trochu poupratujeme, ale naši susedia dosvedčia, že okno, pri ktorom sa u nás v paneláku ako pri jedinom usadili lastovičky, ostalo nimi stále poznačené. Vytvorili sme si doma atmosféru podľa svojich predstáv - darčeky dostali nielen ľudia, ale aj zvieratá.
Ťažiskom vášho záujmu je búranie rodových stereotypov. Vnímate podobne ostro aj iné šablóny v našom správaní a postojoch?
Určite sa aj v mojom myslení a vyjadrovaní nájde veľa stereotypov. No podstatné je, že už samotné zamyslenie sa nad tým, že rodový stereotyp nie je jedinou možnou, navždy danou a najlepšou predstavou, ako žiť, človeka otvára pre citlivosť aj voči ďalším zaužívaným schémam. Veľmi jasne si napríklad v používaní jazyka uvedomujem predsudky nielen voči ženám a mužom, ale aj voči deťom, keď sa o nich v ich prítomnosti hovorí v tretej osobe, akoby neboli ľuďmi. Nemám rada ani spojenie "kúpili sme si psa". Právne je síce v poriadku, ale neviem si predstaviť, ako môžem vlastniť niečo živé, čo si aj tak so mnou robí, čo chce.

Ako ste teda pomenovali fakt, že "máte" psa?
„Máme" ich dvoch a hovoríme tomu, že "k nám prišli ".

Rozumiete si s nimi?
Niekedy zúfalo zápasíme o moc, inokedy sa zas veľmi ľúbime.

Zápasíte o moc aj so svojím manželom?
Určite. Nakoniec, či už si to uvedomujeme, alebo nie, všetci chceme rozhodovať o svojich životoch nielen v rodine.

Aký postoj zaujal váš manžel k feminizmu?
Zdá sa mi, že za tie roky, čo sa venujem feminizmom, lebo je ich viac, začal aj on mnohé témy vnímať inak. Nemá rád, keď niekto kladie na jeho dcéru rodovo stereotypné požiadavky vychádzajúce zo zúženej predstavy o „ženskosti". No má svoj svet a názory, takže nepestujeme harmonický súzvuk.

Ako sú na tom iní slovenskí muži?
Keď si muži začínajú uvedomovať, že by so ženami mali mať rovnocenné vzťahy, dobrovoľne sa tým v určitom zmysle vzdávajú svojho privilegovaného postavenia. Vidím okolo seba mužov, ktorí sa snažia o scitlivenie voči vzťahom medzi ženami a mužmi, najmä voči nerovnému rozdeleniu moci v našej spoločnosti, ako aj o spravodlivejšie spolužitie so ženami, ale zaujímavé je, že ich snaha má vždy svoje hranice. Určuje ich tlak spoločenstva v očakávaniach, ako by sa mal správať správny muž. V tomto tlaku to muži nemajú o nič ľahšie ako ženy. Obe pohlavia sú takto vystavené veľkému a celkom zbytočnému utrpeniu. Možnosť byť viac ľuďmi bez ohľadu na náš rod je predsa omnoho zaujímavejšia pre hocikoho z nás.

Čo znamená pojem scitlivenie sa, ktorým slovenské feministky často operujú?
Ide nám o uvedomenie si toho, že v spoločnosti existujú predstavy a „predpisy", čo je to „ženskosť" a „mužskosť", aké majú byť ženy a akí majú byť muži, ako sa majú správať v súkromnej i verejnej sfére, a ako tieto predstavy ovplyvňujú životy jednotlivých ľudí i spoločenstiev. Striktné oddelenie „ženskosti" a „mužskosti" je vlastne príkaz rozčesnutia ľudí na dve polovice, ktoré sú vraj „opačné". Už do malých detí vkladáme rodové očakávania. Rovnako predurčujú náš postoj pri stretnutí s akýmkoľvek mužom či ženou, vyvolávajú zneistenie a ovplyvňujú deľbu práce. Kedysi ma napríklad do krvi urážala otázka, či som už napiekla na Vianoce. Teraz som už pokojná, lebo som sa rozhodla, že občas môžem napiecť, a inokedy nemusím. Sú to zdanlivo banálne otázky, ktoré vám niekto položí len preto, že automaticky predpokladá, že sa vás týkajú, pretože ste žena. Ako však súvisia moje biologické charakteristiky s pečením alebo upratovaním? Nijako!

Ktorá téma z mnohých feminizmov, ako hovoríte, sa vás dotýka najviac?
Stále viac ma fascinuje problematika rodovo citlivej pedagogiky. Aké prostredie dokážeme vytvoriť deťom, aby ich vstup do života bol čo najotvorenejší práve z hľadiska utvárania rodovej identity čo najviac vzdialenej rodovým stereotypom. Aby sme stále neopakovali v prístupe k deťom schematické predstavy, že dievčatko má byť automaticky tiché, poslušné, pekné, a chlapček má byť aktívny, priebojný a uzurpovať si priestor. Zaujíma ma pomer medzi tým, čo je nám naozaj dané biológiou a istou skúsenostnou „pamäťou", a tým, čo sa historicky mení a utvára vplyvom socializácie. Biologicky daná reprodukčná možnosť je síce veľmi dôležitá, ale narodenie dieťaťa predsa nie je jediným naplnením života človeka. Nič tu nie je striktne dané a sociálna konštrukcia, ktorá v tomto smere vyvíja na človeka tlak, istým spôsobom ľudí zmrzačuje.

Nemyslíte si, že niektoré spoločenské tlaky môžu byť aj pozitívne?
Iste, niektoré pravidlá hry v spoločnosti treba dodržiavať a dôležité sú aj niektoré rituály. Kedysi sa mi zdal byť napríklad pohreb absurdný - nepáčilo sa mi, že zverejňuje intímny smútok. Skúsenosť ma však naučila, že je to vlastne možnosť rozlúčky, ktorá chráni pozostalých a pomáha im preklenúť prvý šok zo straty a že ľuďom, ktorí ju nemajú, je veľmi ťažko. Iná vec je to, čo sa udialo s Vianocami. Dvíha sa mi žalúdok nad komercionalizáciou, ktorá likviduje ich opodstatnenú duchovnú hodnotu. Neznášam konzumný tlak, ktorý ich sprevádza a do ktorého trochu rátam aj pečenie alebo umyté okná (prisahám susedom a susedkám, že raz to naše okno umyjem!). (Smiech.) Musím sa priznať, že keď sme s dcérou pred dvomi rokmi upiekli prvý koláč, boli sme na to veľmi pyšné. Ak to má byť hra a otvorenie nových možností, je to vždy fajn, ale inak nie. Je mi až do plaču, keď počujem, ako sa ženy sťažujú, čo všetko musia urobiť, lebo sa to od nich očakáva. Možno pri napĺňaní týchto očakávaní pociťujú nejaké sebapotvrdenie, ale ja ho skutočne nepotrebujem čerpať z takýchto vecí.

Čím si najviac ubližujú slovenské ženy?
Vyrastali sme v mylnom presvedčení, že ženy musia byť akýmisi lepšími ľuďmi. A ako také by mali uniesť viac zodpovednosti, majú byť tie skutočne dospelé a celá práca, ktorá sa odohráva v starostlivosti o blízkych ľudí, stále leží na nich. Stalo sa samozrejmosťou, že ženy pracovali aj mimo domu, ale vôbec nič sa nezmenilo v neplatenej práci v súkromnej sfére, čím došlo len k navrstveniu povinností. Je tu psychologický problém uchovania si sebaúcty a pocitu, že rozhodujem o svojom živote. Je jasné, že keď chcem prežiť, musím si vytvoriť mýtus o tom, že všetko zvládnem, že som dobrá asilná, ale mne sa to vôbec nechce zvládať, nechcem byť tá lepšia, chcem byť aj zlá. Nie je dobré, keď nad ženami visí Damoklov meč, že majú byť tie lepšie. Ak hovoríme o manželoch, partneroch alebo kolegoch mužského rodu, veľmi často ich prirovnávame k deťom, ktoré si môžu všeličo dovoliť. A my sme tie usporiadané, čo musia presne vedieť, čo je nevyhnutné. Je v tom veľká dávka sebazotročovania, ktorá vlastne vychádza z toho, že muži majú právo zostať hravými a ženy nie. Mnohé z nás si ani nepripúšťajú, že by sa mohli v živote hrať. Hravosť je však ten najkrajší dar, čo nám môže zostať až do smrti.

Ako by ste pomenovali úlohy otca a matky, aby neboli diskriminujúce voči žiadnemu z členov rodiny?
Bojím sa o ženy, ktoré sú vystavené záťaži výchovy dieťaťa samy, lebo je to pre nich veľmi ťažké. Starostlivosť by mala byť rozdelená medzi ďalších ľudí, nech je to už ktokoľvek - či starí rodičia, súrodenci, alebo priatelia. A aj keď je to matka a otec, prvoradým je sociálne materstvo - teda to, kto sa o dieťa stará, čo je vždy možné podeliť si. Dôležité je, aby dieťa malo "svojich" ľudí, ktorí ho majú radi, a nemusí to byť výlučne ich biologická matka.

Čiže aj otec je matkou?
Môžeme to nazvať aj novým otcovstvom - to, čo predovšetkým od nás deti potrebujú, je zodpovednosť za ne a schopnosť dať im blízkosť.

Aký máte názor na práva dieťaťa v našej spoločnosti?
U nás neexistuje ani povedomie o nich. Stačí sa pozrieť, ako sa správajú k deťom a mladým ľuďom mnohí dospelí - či už vškole, alebo v súkromí. Rozhodujú o nich bez nich, chcú od nich zodpovedné správanie a pritom ich zahŕňajú zákazmi. Nechcem od svojej dcéry, aby rešpektovala ľudí, ktorí nerešpektujú ju. Je to začarovaný kruh. Keď bola dcéra menšia, občas som začula v detskej ambulancii, ako nejaký rodič pohrozil svojmu dieťaťu, že pani doktorka ho pichne, keď bude zlé. To vôbec nie je neškodná ľudová hláška, ale zastrašovanie. Tá citlivosť, o ktorej sme hovorili na začiatku, je aj o tomto. Netvrdím, že sa to nemôže stať hocikomu z nás, keď prekročíme hranice druhých ľudí a ublížime, nikto nie je „lepší", ale považujem za dôležité sa zháčiť a uvedomiť si, že sa dá neopakovať to.

Prečo sa naše ženy dištancujú od feminizmu?
Už keď som bola mladšia, veľmi ma dráždilo stereotypné rozdelenie rolí ženy a muža, ale nevedela som, prečo. Cítila som vtedy bezmocnú zlosť, ktorej mám dnes omnoho menej, lebo mnohým mechanizmom viac rozumiem, práve vďaka svojmu štúdiu feminizmov. Pravdepodobne, tej bezmocnej zlosti je v nás dosť veľa vo všetkých, lebo neverím tomu, že žene, ktorá premýšľa o svojom živote, je sebavedomá, vie sa samostatne rozhodovať, je občianka, neprekáža, keď je jej prísne určované, čo môže a čo nie. Otázkou ostáva, nakoľko zostane tou "dobrou ženou" a nakoľko začne hľadať na zlosť nejaký liek - napríklad aj v poznávaní feminizmov. U žien však veľkú úlohu zohráva aj strach z odmietnutia zo strany mužov, ktorý je oprávnený, veď ktorý muž by nechcel mať za manželku či kolegyňu práve tú „dobrú ženu".

Dá sa povedať, že vďaka feminizmom ste radšej ženou, ako ste boli predtým?
U mňa to určite platí. Keď som mala 20 rokov, tlak, aby som bola takou alebo onakou ženou, bol podstatne silnejší, než je teraz, keď mám 42. Aj starnutie a dozrievanie je oslobodzujúce. V čase puberty som napríklad veľmi závidela chlapcom - prežívala som pocit krivdy, ktorý teraz necítim. Mnohé samostatné ženy rady opakujú, že si s mužmi rozumejú viac ako so ženami. Aj ja som bola voľakedy schopná tvrdiť, že vzťahy s mužmi, osobné aj pracovné, sú pre mňa dôležitejšie, čo už dnes neplatí. Feminizmy mi doniesli nové vzťahy a priateľstvá so ženami, pri ktorých nemusím pociťovať pozitívnu solidaritu za každú cenu. Pokojne môžeme mať aj konflikty, ktoré má bolia, ale sú v pracovných veciach veľmi dôležité. Omnoho precitlivelejšia som však na to, keď sa do práce zapojí muž a hneď chce rozhodovať o tom, čo sa deje. Vtedy dávam naňho stokrát väčší pozor, než by som to robila pred rokmi. Veď rozhodovať chcem predsa ja! (Smiech)

Takže muži by mali kontrolovať ženy a ženy mužov?
Nemalo by byť samozrejmosťou, že muž preberá iniciatívu. Mužské autority boli vo vzdelávaní zastúpené veľmi silne. Keď si spomeniem na vysokú školu, kde sme sa učili o Timrave alebo o Vansovej, nefascinovali ma tak, ako mužskí autori. Ťažisko bolo na mužoch aj pre mňa. Dnes je pre mňa oveľa zaujímavejšie môcť odhaliť práve ženskú tradíciu a históriu. Čo to znamenalo, keď Vansová písala sentimentálne romány, ktoré sú dnes do istej miery smiešne? Tvorila ich v kontexte patriarchálnej tradície, v ktorej ostávala zakotvená aj ona, ale mnohé problémy postavenia žien videla veľmi presne a dokázala ich vo svojej situácii pomenovať.

Odvolávate sa na Vansovú, ale faktom ostáva, že počas socializmu mali slovenské ženy trojročné platené materské dovolenky, právo na prácu, bol tu relatívne liberálny interrupčný zákon a deti mali zaistené jasle a škôlky - všetko sú to veci, za ktoré západné ženy tvrdo bojovali ešte koncom 70. rokov minulého storočia...
Pre mňa je problém prijať čokoľvek, čo vzišlo zo socializmu, ale napriek tomu si po rokoch uvedomujem, že už to, že ženy vtedy vyšli z domu do práce, bolo veľmi dôležité. Dávalo im to mieru samostatnosti, ktorá bola v prípade žien strednej vrstvy v Amerike alebo v Nemecku nepredstaviteľná. Druhá vec je, že ani v jednej krajine neexistuje len stredná vrstva, ale aj tá nižšia, a v tej pracovali ženy odjakživa. Zásadný rozdiel oproti situácii na Západe bol v úplnej absencii verejného diskurzu u nás, ktorý neexistoval v otázke mocenského usporiadania spoločnosti vôbec, a teda ani z rodového hľadiska. Aj na Západe sa ukázalo, že ekonomická zaangažovanosť nestačí, že na presadzovanie ľudských práv žien je nemenej dôležitá reflexia rodového poriadku v spoločnosti.

Ako hodnotíte u nás vývoj od času, ako nastoľujete tieto otázky?
Postupne sme otvárali mnohé témy, ktoré sa v posledných rokoch stali verejnými - od mýtu krásy, ktorým naše vedomie deformuje reklama, cez rodové stereotypy v umení a výchove, rovnosť príležitostí v politike až po násilie páchané na ženách... Kým na začiatku sme stále odpovedali médiám, čo to ten feminizmus je a prečo sme také šialené, že sme feministkami, dnes tu už máme viacero nezávislých organizácií, ktoré sa týmito témami pomerne špecializovane zaoberajú. Najefektívnejším spúšťacím mechanizmom sa však stal návrh KDH, ktorého cieľom bolo zrušenie liberálneho interrupčného zákona. Vtedy vznikla Iniciatíva za možnosť voľby, ktorej podpora najmä zo strany žien ukázala, že keď ženy pocítili útok na svoje telo, zmocnil sa ich pocit, že to už je naozaj priveľa. Nešlo im len o individuálne riešenie ich situácie, ale o občiansky princíp.

Čo bude s Aspektom po vstupe Slovenska do EÚ?
Zahraničné nadácie, ktoré nás doteraz financovali, sa sťahujú. Napríklad Nemecko nás už vníma ako členský štát, ktorý sa o takéto veci musí starať sám. Neviem, čo bude ďalej, či nám v Aspekte bude môcť zabezpečiť aspoň nejakú mzdu, aby sme naďalej mohli pracovať a prežiť. Vzdelávacia a vydavateľská inštitúcia nemôže žiť z ničoho. Cenné je, že nás západné nadácie nechali 10 rokov študovať feministické témy, ktoré sme mohli účinne prinášať na verejnosť. Bola by škoda, keby teraz to, čo sme sa naučili, zapadlo.

Zdá sa, že ponúkate niečo, o čo táto spoločnosť až tak veľmi nestojí...
Záujem prichádza s oneskorením, teraz po jedenástich rokoch práce stále viac narastá. Je však pravda, že časopisom Aspekt a s ním súvisiacimi aktivitami sme ponúkli niečo, na čo najmä spočiatku nebol takmer žiadny dopyt...

Išli by ste do politiky?
Nemyslím si, že by ma ktokoľvek v tejto veci oslovil, som cholerička a trpezlivosť nie je moja cnosť. Navyše mám sklon vidieť veci v ich šírke, komplikovanosti a problematickosti, politika zas vyžaduje zjednodušovanie, ktoré by mi spôsobovalo fyzické utrpenie. Vždy však rada podporím ženu, ktorá má o to vážny záujem.

Ako reagujete na znevažujúce názory, že feministky sú len ženy, ktoré nemajú úspech u mužov?
Kedysi by ma to nahnevalo, dnes sa už len smejem, pretože viem, že sa nám podarilo na Slovensku sformulovať to, že ženy sú ľudia, ktorých autoritu je dôležité uznávať, že musíme nachádzať ženy, ktoré sú schopné takúto autoritu poskytnúť a že vzájomné odovzdávanie autority, zodpovednosti a spolupráca medzi ženami, ako aj mužmi a ženami má svoj hlboký zmysel. Zdá sa mi, že v súkromnej rovine sa to už mnohí ľudia snažia naozaj riešiť, no a vo verejnej o tom určite budeme naďalej hovoriť.

Spomínali ste mýtus krásy, ktorý nám nastoľuje reklama. Nepopierate však existenciu samotných ideálov krásy?
Ideály krásy sa vždy menili historicky aj geograficky. Iné však znamená tlak na mladosť, ktorý prináša reklama a populárna kultúra, trvanie na tom, akoby človek nesmel dospieť. Naozaj máme byť stále len infantilnými? Súčasťou života je predsa to, že sme raz deťmi, potom mladými ľuďmi, neskôr staršími a nakoniec starými. Kult mladosti okypťuje medzigeneračnú komunikáciu. To, že ideály krásy existujú, je nesporné. Ja som vždy považovala za pekné veci tie, ktoré som našla pri kontajneroch, takže aj individuálne formovanie ideálu krásy je veľmi rôzne.

Nemali ste nikdy svoj ideál mužskej krásy?
Kedysi som milovala Micka Jaggera. Potom som mala na stene Cypriana Norwida, poľského básnika, ktorý bol taký romanticky zarastený. Páčila sa mi kultúra hippies. Muž v obleku bol vždy pre mňa veľmi vzdialený, akoby som sa stretla s mimozemšťanom.

Ako si nažíva s vašimi názormi vaša 15-ročná dcéra?
Tlak rovesníkov je na ňu dosť silný, ale z domu vidí, že nad niektorými vecami sa radšej smejeme, akoby sme mali nad nimi plakať. Nadobudla silný zmysel pre humor a iróniu. Vie sa dobre zabaviť na reklamách. Z tohto sveta ju však, rovnako ako ani seba, nevytrhneme. A pupočná šnúra už bola pretrhnutá.

Nahnevala by vás, keby sa nestala feministkou?
Dúfam, že sa stane rozumnou ženou. Nejde mi o to, aby sa ako feministka deklarovala, ale zdravý sebavedomý prístup k životu má určite. Dnes sú však pre ňu zvieratá oveľa dôležitejšie než ľudia.

Existuje na svete spoločnosť, kde je postavenie ženy ideálne?
Nemyslím si, že vôbec môže vzniknúť niečo ideálne v spoločnosti nás, nedokonalých ľudí. Ide o to, aby sme sa snažili veciam porozumieť a poznávať ich. Nenechať sebou manipulovať očakávaniami, nenechať sa vliecť. A aj keď nás niečo vlečie, tak sa aspoň prizrime, čo. Možnosť sebareflexie človeka je úžasný dar. Ak ho prehajdákame, nezaslúžime si ani byť. Je to schopnosť, ktorou my, obyvatelia a obyvateľky Slovenska, veľmi často trestuhodne mrháme a zabúdame na ňu.

Jana Cviková (1963) - vyštudovala slovenčinu a nemčinu na FiF UK v Bratislave. Pracovala ako literárna kritička, prekladateľka, tlmočníčka, externá pedagogička v odbore germanistika. Spolu s Janou Juráňovou je spoluzakladateľkou feministického kultúrneho časopisu, neskôr vzdelávacieho a publikačného projektu Aspekt. V časopise je zodpovedná redaktorka, prekladateľka, publicistka, lektorka, manažérka a koordinátorka. Je zakladajúcou členkou organizácie Možnosť voľby a Iniciatívy piata žena. Spolu s Janou Juráňovou je editorkou viacerých feministických publikácií, poslednou je "Ružový a modrý svet. Rodové stereotypy a ich dôsledky". Do tlače pripravila texty o Elfriede Jelinek, doplňujúce nobelovské vydanie jej románu Milenky, knihu próz a reportáží Ireny Brežnej "Tekuty fetiš" a preklad prózy švajčiarskej autorky Aglaje Veteranyi "Prečo sa dieťa varí v kaši". S manželom a dcérou žije v Bratislave.

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Premýšľate o aute do 10 000 eur? Poradíme vám, ako nenaletieť
  2. Počuli ste už o integrovane pestovanej zelenine?
  3. Šesťročné dlhopisy teraz s výnosom až 7 % p.a.
  4. Štefánka by Pulitzer
  5. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť
  6. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny
  7. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu
  8. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku
  9. Šanca pre mladé talenty z oblasti umenia, vedy či športu
  10. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online
  1. Šesťročné dlhopisy teraz s výnosom až 7 % p.a.
  2. Štefánka by Pulitzer
  3. Počuli ste už o integrovane pestovanej zelenine?
  4. Konferencia - EU support for research
  5. Slovensko má zasiahnuť robotizácia
  6. Viete, aké sú najlepšie možnosti sporenia pre mladých?
  7. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť
  8. Hitem jsou cyklopočítače Mio - pro zábavu i výkon
  9. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny
  10. Ako založiť spoločnosť v Rakúsku
  1. Premýšľate o aute do 10 000 eur? Poradíme vám, ako nenaletieť 17 723
  2. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu 14 186
  3. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny 13 058
  4. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku 10 082
  5. Je lepšie menučko, alebo domáca strava? Týždeň sme varili doma 6 346
  6. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť 4 863
  7. Čo sa stalo s mojimi úsporami v druhom pilieri? 4 105
  8. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online 4 089
  9. Na dôchodok si možno sporíte zle. Šesť zásad správneho šetrenia 3 925
  10. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime 3 438

Neprehliadnite tiež

Rok po vražde: Toto je obraz, akou sme krajinou

Ako sa zmenilo Slovensko. A zmenilo sa vôbec nejako?

Ilustračné foto.
Dobré ráno

Dobré ráno: Pred rokom zavraždili Jána a Martinu

Špeciálne vydanie podcastu k roku po vražde.

Podcast Dobré Ráno - denný spravodajský podcast denníka SME.
KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

V starých koľajach toho zostáva a beží priveľa

Obísť Smer sa stále zdá nemožné.

Peter Schutz

Zlatica Kušnírová: Každý deň vyjde najavo nová špina

Uplynul rok od vraždy Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej.

Zlatica Kušnírová

Slováci vyjdú aj rok po vražde do ulíc. Kde sa uskutočnia protesty?

Zhromaždenia budú na Slovensku aj v zahraničí.