Rýchlejšia a adresnejšia pomoc často prichádza od jednotlivcov a malých organizácií ako od oveľa známejších humanitárnych kolosov. Na snímke rozdávajú potraviny v srílanskom meste Galle. FOTO - ČTK/AP
musel viac peňazí utratiť, než rozdal. V jeho prípade sa však dajú prižmúriť oči - išlo totiž bezo zvyšku len a len o jeho vlastné peniaze.
Na Srí Lanke je v tejto chvíli mnoho Európanov, ktorí sa rozhodli pomáhať na vlastnú päsť. Práve to je prípad stavebného inžiniera Marka Ferarryho.
Nevydržal som doma
Prvé televízne zábery ničivej vlny ho rozrušili natoľko, že nemohol doma len tak nečinne vydržať. "Chodievam do Thajska, ale v tej chvíli som zistil, že najľahšie a najrýchlejšie sa cestuje na Srí Lanku. Do tridsiatich dní tam netreba víza."
Sadol na lietadlo a vo vrecku s peniazmi pre postihnutých pristál v Kolombe. Ubytoval sa v hoteli a vyrazil na belgickú ambasádu po radu. "Tam mi povedali, že pomoc neorganizujú, maximálne tak pomoc belgickým turistom, ktorí sa potrebujú vrátiť," spomína Mark. Zamieril teda na Červený kríž, britský Oxfam a do kancelárie humanitárnej sekcie Spojených národov. Ponúkol svoju pomoc, nechal svoje číslo do hotela a čakal. "Po troch dňoch však nikto nezavolal, a to ma naštvalo," hovorí Belgičan s tým, že ho demprimoval i pohľad na všadeprítomné džípy a toyoty, ktorými sa humanitári z OSN a Červeného kríža prepravujú.
Teraz môžem odísť
Po tejto skúsenosti nechcel ďalej čakať a vydal sa autobusom na severovýchod ostrova. Zasa sa ubytoval, prenajal si rikšu a počas jedného poldňa obišiel kus rozbitého pobrežia.
Najprv chcel pomáhať s upratovaním trosiek, ale vo všetkých dedinách vraj našiel robotníkov dosť, navyše sa s dedinčanmi nedokázal poriadne dohodnúť. Na jednom mieste však narazil na kresťanskú metodistickú misiu a školu pre siroty. A to bola jeho parketa.
Ďalší deň si po dohode s reverendom misie prenajal dodávku, za päťsto dolárov ho naložil ryžou, hrachom a hygienickými potrebami a zamieril do misie.
"Bolo to dobré rozhodnutie," ukazuje ďakovný list detí a fotky na svojom digitálnom fotoaparáte. "Teraz môžem zase odísť."
Bol prvý
Podobných spontánnych záchranárov je v oblasti zasiahnutej tsunami veľa, ale ich prístup sa predsa len líši v miere premyslenosti záchranárskych plánov. Na druhom póle ako Mark Ferarry môže stáť český lekár Michal Strbucký.
Keď videl, že veľká vlna zasiahla jeho obľúbenú pláž s priľahlou dedinou na juhu Srí Lanky, začal hneď na druhý deň ráno obchádzať pražské sklady Červeného kríža. Zhromaždil skoro tonu zdravotníckeho materiálu, prehovoril aerolinky na bezplatný prevoz a tri dni po katastrofe už stál s plne naloženým autom v dedine pri "svojej" pláži a ošetroval zranených.
Bola to vôbec prvá pomoc, ktorá prišla 120 kilometrov na juh od Kolomba vzdialeného miesta. Po niekoľkých dňoch zase odišiel, na juh Srí Lanky, ale nechal nezmazateľný dojem. "Bol prvý a na to sa nezabúda," pokyvuje hlavou Nemec Heinz, ktorý má neďaleko pláže dom.
Vo vývarovni
A prichádzajú ďalší nadšenci. Trebárs Talianka Francisca, ktorá sa rovnako ako Strbucký vydala pomáhať svojmu obľúbenému juhosrílanskému letovisku Unawatuna. Nič si nepriviezla, a tak na začiatku pomáhala Strbuckému, teraz dochádza do poľnej vývarovne, ktorú si v postihnutej oblasti k veľkej radosti vyplavených dedinčanov a tiež mimo obvyklú organizovanú pomoc otvorili mladí manželia z Nemecka.
"Jednoducho som tie obrázky z televízie nemohla vydržať, tak som tu," komentuje svoj neobvyklý výlet. "A to je dobre, dvere s humanitárnou pomocou sa tu zatiaľ rozhodne netrhnú."
Autor: MAREK ŠVEHLA, Srí Lanka, Respekt pre SME
