Indický rybár skúma, ako dopadla jeho loď. FOTO - REUTERS
Tisícky ľudí pri brehoch Indického oceánu vyrastali v rodinách, ktoré si svoj život nevedeli predstaviť inak: ráno o tretej vstať, vybrať sa na more, naloviť ryby a vrátiť sa domov.
Takmer dva týždne po tsunami, ktoré zabili celé dediny, sa väčšina rybárov na more ešte nevrátila. Mnohí stále hľadajú svojich blízkych, iní majú zničené lode a siete, ďalší zbierajú odvahu a ostatní sa rozhodli, že na vodu už nikdy nepôjdu. Odsťahujú sa a začnú úplne iný život.
Reportéri opisujú, že za posledné dni videli viacerých ľudí, ako hrozia vode. Muži či ženy stoja proti moru, zúrivo mávajú rukami a plačú. Cítia sa podvedení. More bolo pre nich doteraz niečím medzi božstvom a najlepším priateľom. "Vnímame ho ako matku. Naša matka nás teraz potrestala," povedal pre New York Times rybár Subakean Albino zo srílanského mestečka Mullaittivu.
Najhoršie na tom sú rybárske dediny. Nielenže každý niekoho stratil, ale nemajú ani šancu na obnovu. Nič iné, ako loviť ryby, nevedia a nemôžu. Ak chcú prežiť, musia sa vrátiť na vodu alebo utiecť.
"Áno, bojíme sa. Tsunami sa môžu vrátiť, ale musíme tu žiť. Musíme zarábať peniaze," hovorí reportérovi agentúry Reuters M.I. Kalith. Vlny mu zabili jedno dieťa, ale ďalších deväť musí uživiť.
Nejde len o strach. Postihnuté pobrežia Srí Lanky, Indonézie či Indie spája rovnaký obraz: všade to vyzerá ako v rozhádzanej detskej izbe. Vlny vyhodili na breh malé aj veľké lode, ktoré teraz trčia na suchu.
Tie menšie sa už pomaly začínajú vracať na more. Rybári si kormidlá opravili a motory viacerým požičala armáda. Tie väčšie však stále trčia na brehu. Ťažké stroje, ktoré by ich mohli vyslobodiť, hľadajú v troskách obete.
A tie sú ďalším problémom. Odvážnejší rybári už nosia prvé ryby, ľudia však váhajú, či ich kúpiť. Dedinami sa šíria reči, že ryby sú plné ľudského mäsa. Posledné dni vraj zmenili jedálniček a obhrýzajú telá.
Vlny rybárom zničili životy, obrali ich o rodiny, siete, lode. Obrali ich však hlavne o istotu a tou bolo more. Namiesto krásy plnej rýb a vody, kde sa v nedeľu hrali s deťmi, je teraz more pre nich jeden veľký cintorín.
MATÚŠ KOSTOLNÝ
