Klasické rypnutie o (ne)estetike chodeckého športu zobrala ako vítanú nahrávku na smeč. "Čože, vám sa azda nepáči, keď žena vrtí zadočkom?" vrátila elegantne. Šibalsky žmurkla na otca. "Nie je to skôr otázka pre mužov-chodcov?"

Stačil jeden argument, atlétka pre istotu pridala druhý. "Už sa párkrát snažili naštvať, vraj každá spotená žena je nepekná. Ale to by sme nesmeli športovať. Podľa mňa sú oveľa prepotenejšie vychytené tenisové krásavice než vzpieračka ťažkej váhy."

Ďalšiu chúlostivú chodeckú tému o neprirodzenosti pohybu vyriešila Zuzana učebnicovo: "Priekopník československej chôdze Ladislav Moc náš šport charakterizoval - ide o zefektívnenie bežnej chôdze a chodiť je predsa prirodzené a zdravé. Predsa, v každom športe ide o zefektívnenie nejakej činnosti. Vyzerá napríklad výškarský flop prirodzene? Nie, ale ním sa skáče najvyššie."

Najlepšia slovenská chodkyňa nie je posadnutá šliapaním. "Do obchodu chodím na bicykli. A existuje aj miesto, kde chodím doslova so sebazaprením."

Neuhádli sme ani na stý raz. "Predsa do obchodu s oblečením. Viem, že mi nič nesadne. Odporúčajú mi detské. Ale na tričko s Mickey Mausom som už zrejme veľká. A na extra salóny nemám."

Opäť sme začuli slovko - zatiaľ: "Už v tomto roku by som rada podpichla strýka umiestnením na jeho úrovni. Na svetovom šampionáte bol síce jedenásty, čo je asi nad moje súčasné sily. V kalendári sú však aj MS do 23 rokov a univerziáda. Rada by som skočila do svetovej dvadsiatky, azda ma potom ani na komerčných pretekoch nediskvalifikujú. Bude na módny salón a nepôjdem doň na bicykli," skončil slovenský Atletický objav 2004 ako začal - s úsmevom a šarmom.