Pred pár dňami mi sestra písala o slečne z Talianska, ktorá utrpela kultúrny šok, keď sa presťahovala do USA. Veľmi sa snažila prispôsobiť, ale akosi jej to nešlo... Tá slečna v tom nie je sama. Dokonca asi ani nezáleží na tom, v ktorej časti Spojených štátov sa ako novoprisťahovalec ocitnete (v mojom prípade je to Nové Anglicko, konkrétne štát Maine).

Opakovaný kultúrny šok dostávam napríklad pri zistení, že Amerika je vlastne svet: keď v rádiu počúvam o tom, ako žiadna krajina na svete nepovolila eutanáziu, len Alabama. (Halóóó, prosím? Pán moderátor!!!)

Šok iného druhu prichádza v momente, keď zisťujem, že ísť von a zabaviť sa s priateľmi mnohokrát znamená pre miestnych ísť do mallu (obchodné centrum spojené s reštauráciami a často v priamej blízkosti kina). Ísť niekam v 99,9 % prípadov zároveň znamená sadnúť do auta a odviezť sa niekam.

Ďalšou neodmysliteľnou súčasťou kultúry je aj jedlo a miestna, vo svete preslávená kultúra stravovania. Ide o fast food a k tomu všetko ostatné len v štýle low carb, čiže s čo najmenším množstvom uhľohydrátov. Celá táto kultúrna mánia v stravovaní vedie k rôznym zvláštnym druhom nápojov, pokrmov pre ľudí a teraz dokonca aj pre psov. Neviem sa dočkať dňa, kedy všetci domáci miláčikovia dostanú na raňajky čosi low carb. Špeciálne moje rybičky.

Rodinný život a rozdelenie úloh v amerických rodinách ma často tiež privádza do úžasu. I keď máte partnera, súkromný život by sa zrejme podľa miestneho vzoru mal deliť na mužský a ženský svet. Niektoré činnosti by ste často mali vykonávať len so svojimi priateľkami a iné sú určené pre vášho manžela. Nadobúdam pomaly dojem, že väčšina domorodcov žije síce v partnerskom vzťahu, ale popri tom žijú aj odlišné (úplne odlišné) životy určené pre to-ktoré pohlavie. Ak aj idete niekam von, zväčša to neznamená ísť s partnermi, ale len s príslušníkmi rovnakého pohlavia.

Jedna vec ma však prekvapuje asi najviac: to, ako po snahe pobozkať môjho manžela na ulici alebo v obchode (alebo na hocijakom inom verejnom mieste) ihneď všetci spozornejú a odmenia nás výkrikom "get a room". Čo v preklade znamená čosi ako "nájdite si izbu" (robte to u vás doma) a nechoďte s tým na verejnosť.

Je až zarážajúce, ako dokážu byť jedinci aj spoločnosť pohoršení nad verejným bozkom. Mne ako Európanke príde komické, ako môže bozk vyviesť kohosi tak z miery. Nepohorší ho už to, ako žije H.H., majiteľ veľmi známeho (najznámejšieho) časopisu pre pánov, vo svojom prepychovom dome s niekoľkými priateľkami. Verte tomu alebo nie, je to ich náplň práce, byť jeho priateľkami. Mne sa to nezdá úplne normálne, a preto som neustále prekvapená, že bozk na ulici pripadá Američanom taký neprístojný. Mne sa nevhodný nezdá, a tak bude mať na revanš niekto kultúrny šok zo mňa.

Autor: JANA HARRISAutorka bloguje na harris.blog.sme.sk