čí na najchudobnejších a najmenej informovaných ľudí.

Ešte dnes je možné na Slovensku počuť názory z čias Věstonickej Venuše, že tučnota je znakom dobre živeného človeka a chudý je neduživý. V mysliach mnohých stále je stále zakorenené, že každé kilo navyše svedčí o blahobyte - šikovného gazdu, ktorý dochová prasa na dedine, alebo šikovného mestského podnikateľa, ktorý svoj úspech demonštruje s rodinkou v McDonalde. "Musí sa vám dobre vodiť, keď ste pribrali," povie hociktorá milá predavačka stálej zákazníčke.
Lenže obezita je diagnóza, ktorá v civilizovanom svete nabrala rozmery epidémie. Najviac postihnuté štáty, Amerika a západná Európa, už začali s prevenciou. Je to lacnejšie, lebo náklady na liečbu obezity dosahujú obrovské sumy. U nás má takmer polovica dospelých obyvateľov nadváhu, alebo je obézna.
Epidémia obezity napáda najchudobnejšie vrstvy a postupuje nahor, s stredým vrstvám, vzdelaným ľuďom a trápi už aj šesťročné deti. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vyhlásila obezitu za chorobu, ktorá nabrala rozmery epidémie a spôsobuje predčasné úmrtia.

Chorobu objavili poisťovne, nie lekári
Na vzťah medzi tučnotou a kratším životom neprišli lekári, ale anglické životné poisťovne v šesťdesiatych rokoch. Zistili, že obézny klient je pre nich rizikovejší. Zaťažuje ich rozpočet asi tak ako obézny obyvateľ zaťažuje finančný rozpočet svojej krajiny, pretože náklady na boj proti epidémii predstavujú obrovské investície. Pravda v krajinách, ktoré sa už spamätali.
U nás zatiaľ o tom, že obezita je choroba treba presviedčať nielen verejnosť, ale - ako hovorí prezident slovneskej Ligy proti obezite, MUDr Ivan Majerčák - niekedy aj samotných lekárov.
Ešte za socializmu sa na tučnotu pozeralo ako na nepodstatný problém krásy a liečiť sa chodili len tí, čo boli naozaj chorí alebo aspoň nespokojní. Liečilo sa v Ústave výživy a zdravia ľudu a jedna pacientka si spomína na šesťtýždňovú odtučňovaciu kúru takto: "Pacientov hospitalizovali v ústave, lebo prudké zníženie prísunu kalórií mohlo zapričíniť slabosť a nevládnosť. Lekári nás potajomky púšťali v tomto stave cvičiť do telocvične, ale na vlastnú zodpovednosť pre prípad, že odpadneme." Liečilo sa na posteli, minimom kalórií. Pacienti zhodili pár kíl, ale len na krátky čas.

Rýchlo rastie počet tučných detí
Dnes je u nás 25% ľudí obéznych a vyše 30% má nadváhu, ale verejnosť to ešte stále vníma najviac ako problém krásy. Gastroenterológ Peter Minárik hovorí, že ženy chcú chudnúť nie kvôli zdraviu, ale pre krásu, lebo mediá presadzujú, že "byť štíhly je pekné".
Do jeho ambulancie však už chodia prevažne ľudia, ktorým tučnota ohrozuje zdravie. Minárik rýchlo odhadne, či sa pacientovi podarí schudnúť alebo to vzdá. "Schudnúť totiž znamená zmeniť svoj životný štýl natrvalo, ale má sa to robiť nenásilne a postupne," hovorí.
Informácií o chudnutí a obezite je dnes všade dosť, ale to zďaleka nestačí, lebo treba zmeniť myslenie a správanie ľudí. Čo robí štát?
Kardiológ Ivan Majerčák z Ligy proti obezite hovorí, že zdravotnícka reforma sa zatiaľ týka hlavne chorých ľudí, hoci "najlacnejšia je prevencia".
A tak kým sa ešte stále venujeme najmä liečbe dospelých, zatiaľ výrazne stúpa počet obéznych detí, ktoré sedia pri počítačoch a vozia sa v autách.

Na boj s McDonaldom niet peňazí
Bojovať proti nezdravému životnému štýlu je drahé. "Nemáme páky ani peniaze na to, aby sme mohli bojovať s koncernami a ich reklamami na nezdravú stravu a nápoje," hovorí Ivan Majerčák. "Je na každom z nás čo zjeme, ale silu reklamy nemôžeme podceňovať." V školách už dávno namiesto mluiečnej desiaty majú automaty s presladenými nápojmi a sladkosťami.
V Spojených štátoch majú napríklad deň boja proti McDonaldu, alebo sa usilujú zrušiť automaty s nápojmi na školách a nahradiť ich zdravou vodou. Vo Fínsku rozbehli celonárodný program od jedální na školách až po propagáciu zdravých potravín v obchodoch, ktoré sú cenovo zvýhodnené. U nás sa zatiaľ nič také nedeje - naopak, zdravšie potraviny často stoja viac ako obyčajný margarín alebo bravčová masť.
Ovocie a zelenina síce aj u nás v posledných rokoch výrazne zlacneli, ale napríklad pokus ministerstva školstva presadiť prednášky o zdravej strave na školách sa skončil neúspechom. Uvažovalo sa aj o vzdelávaní v podnikoch, kde pracujú najmä ženy, lebo tie často doma varia tak, ako sa to naučili do svojich mám.

Ako liečiť? Štyri piliere
Odborníci hovoria, že dôležité je nielen schudnúť, ale najmä potom nepribrať. Bez zmeny stravy a životného štýlu to nepôjde. Kardiológ Ivan Majerčák hovorí o štyroch pilieroch komplexného manažmentu obezity: výživa, pohybová aktivita, zmena životného štýlu a lieky.
Zázračné diéty sa u nás podľa odborníkov nedajú uplatniť. Napríklad populárna delená strava sa dá len veľmi ťažko držať po celý život.
Pohyb by mal určiť školený fyzioterapeut, lebo čím obéznejší je pacient, tým menej môže cvičiť. Naozaj tučný človek si pri aerobiku zničí kĺby, môže mu zlyhať srdce. Ideálny je pohyb vo vode a stacionárny bicykel. Podľa odborníkov je lepšie každý deň cvičiť pol hodiny, ako sa raz týždenne dve hodiny potiť v telocvični.
Zmenu životného štýlu má na starosti psychológ, ktorý s pacientom rozoberie situácie, v ktorých myslí na jedlo. Jedna pacientka sa prejedá zo stresu, iná sa jedlom odmeňuje. Psychológ ich musí naučiť, ako zvládať strest či ako sa odmeňovať inak než jedlom. A najmä, ako nepribrať po vysadení liekov.
Lieky totiž naozaj pomôžu schudnúť do pol roka každému, ale podľa Majerčáka "určite nechudnú za človeka, ako to propagujú teleshopingy a časopisy".
Na Slovensku sú zaregistrované dva lieky na recept, ktoré si plne hradí pacient. Jeden pôsobí na človeka tak, že zje menej jedla, lebo mu urýchli pocit sýtosti a zároveň človek počas cvičenia vydáva raz toľko energie. Druhý liek zabraňuje vstrebávaniu tukov v čreve.

Kto patrí do rúk lekára?
Je dokázané, že stačí schudnúť 10 percent hmotnosti, aby sa človek zbavil rizík, ktoré obezita prináša. Lekári hovoria - z pacientky netreba vyrobiť modelku, stačí, že sa jej upraví vysoký tlak a klesne cholesterol.
O liečbe by mali uvažovať obézni ľudia s s nadváhou s indexom telesnej hmotnosti BMI nad 27, ak k tomu majú ešte dva rizikové faktory, napríklad fajčenie a vysoký krvný tlak, alebo všetci pacienti s BMI nad 30. Pri BMI nad 40 sa odporúča chirurgická liečba - bandáž žalúdka.
Liečba tučnoty je drahá. Len cena balenia lieku na mesiac stojí 3800 korún a poisťovne ho zatiaľ nepreplácajú. Majerčák hovorí, že podľa istej štúdie sa zistilo, že pacienti, ktorí si musia platiť, chudnú svedomitejšie.

Aké sú šance sa vyliečiť
Istý švédsky profesor vyrátal, že len kvôli vynálezu diaľkového ovládania populácia priberie 3-5 kíl ročne. Aká je, naopak, úspešnosť liečby?
Doktor Majerčák hovorí z vlastnej skúsenosti, že najkratšia možná liečba pomocou tabletiek trvá 3 mesiace. Ak pacient drží aj diétu a cvičí, má polovičnú šancu, že opäť nepriberie.
Ak trvá liečba pol roka, až 85 percent pacientov si udrží svoju novú hmotnosť aj po roku. Všeobecne platí, že čím rýchlejšie zázračné chudnutia, tým menší efekt.

* zelená linka obezity 0850 11 19 19: záujemci, ktorí chcú schudnúť lekársky, sa tam dozvedia adresy certifikovaných centier na chudnutie na Slovensku.

Najtučnejší sú Američania
"Američania posedávajú a obžierajú sa k smrti," začína sa článok v NewsMax Wires. Podobných článkov je množstvo. Krajina s najväčšou obezitou na svete sa téme venuje zoširoka. V USA je to už ozajstná epidémia, potvrdí každý, kto tam bol. Len vo filmoch to akosi nevidieť - o čo viac ľudí priberá, o to viac chudnú hviezdy na plátne.
Práve Amerika potvrdila neuveriteľný paradox: najviac tučných je medzi ľuďmi, ktorí stále zažívajú hlad a nedostatok jedla.
Americké National Health Policy Forum vydalo minulý rok informačný leták, ktorý hovorí o epidémii ako o politickom probléme. Obezita sa už totiž dotkla ekonomiky krajiny.
Vláda začala verejne podporovať výskum, kontrolu potravín na trhu a kampaň za zdravý život. Kritici namietajú, že je málo účinná a navrhujú, aby fast-foodový priemysel platil ľuďom, ktorí vyhrajú súdny spor, výdavky spojené s liečbou obezity. Chcú dosiahnuť podobný efekt ako pri sporoch s tabakovými firmami.
Obezita Američanov prudko rastie, dnes ňou trpí už takmer tretina obyvateľstva všetkých kategórií a pribúda tých s najvyšším stupňom tučnoty. Najhoršie sú na tom južanské štáty Mississippi a Louisiana.
Výskum hovorí, že obezita postihuje rasové a etnické menšiny viac ako bielych Američanov a rozdiely sú aj v sociálnych vrstvách. Ženy z nižších vrstiev majú dvakrát taký nábeh na obezitu ako vyššie postavené ženy, kým muži majú sklony tlstnúť bez rozdielu. Medzi vzdelanými ľudí je menej tučných, najhoršie sú na tom ľudia bez strednej školy. Lacné potraviny sú spravidla tučné a kalorické, takže ich kupujú tí najchudobnejší. V susedstve černošských a iných menšín je oveľa menej supermarketov ako v oblasti, kde žijú bieli.
Dramaticky však stúpa počet tučných detí a tínedžerov.

Za tučnotu môže ľudská skúsenosť
Odborníci sa zhodujú, že hlavnou príčinou je pohodlný život bez pohybu. Takmer 40 percent dospelých sa vôbec nehýbe. Deti sedia pri televízii, počítači, vozia sa v autách - a štátne školy znížili počet hodín telesnej výchovy, lebo zápasia s rozpočtom.
Je paradox, že čím máme menej pohybu, tým viac jeme, lebo na to máme čas. Vedci to vysvetľujú tak, že potrava bola v histórii vždy ťažko zohnateľná, preto je v nás zakódované, že hneď ako máme prístup k potrave, treba sa najesť. Je dokázané, že ľudia skonzumujú viac jedla, keď obedujú alebo večerajú niekde vonku. Porcie v Amerike sú obrovské.

Chudobní sú hladní a tuční zároveň
Epidémiu obezity síce hlásajú palcové titulky novín, ale v Amerike milióny rodín trpia hladom - až 16 percent. Obavy z hladu má 11 percent rodín. Ako je potom možné, že práve medzi najchudobnejšími je najviac obéznych ľudí?
William Dietz prišiel k záveru, že zážitok hladu môže ovplyvniť psychiku človeka tak, že neskôr naberá tuk. Taký človek sa prejedá, kým má peniaze a telo si podvedome vytvára zásoby tuku na obdobie, ktoré bude musieť prežiť bez jedla.
Postoj okolia k obezite je negatívny, dokonca existuje diskriminácia v práci aj v spoločenskom živote. Štúdie psychológov poukazujú na súvislosť medzi obezitou a depresiou.

Menejcenná? Takou sa necítim
"Vždy som mala problémy s hmotnosťou, svoju hmotnosť som musela tvrdo udržiavať," hovorí Kamila, ktorej ťahá vekom na päťdesiatku a hmotnosťou na deväťdesiatku. O boji s kilogramami a diétami hovorí s dávkou sebairónie, za ktorou sú neúspešné pokusy schudnúť, aj snaha povzniesť sa nad kilogramy a žiť spokojný život.
"Každá diéta, ktorá bola dostupná, bola moja. Poznáte štvordňovú diétu? Tak tú som robila vždy, keď som sa potrebovala dostať do šiat pred večierkom. Alebo vajcová diéta - 36 vajec za 6 dní. Keď mi po šiestich dňoch niekto povedal „praženica", najradšej by som ho zavraždila. Inak je to jedna drastická kúra, z ktorej som pomaly bola žltá.
Potom sme držali štyri baby rovnakú diétu naraz. Varila to jedna z nás. Po štrnástich dňoch som neschudla len ja, ktorá som chodila ešte aj trikrát do týždňa na aerobik. Keď sme končili, ony boli ľahšie o6 -7 kilogramov, ja o dva.
Môj kolega, ktorý je chudý ako palica, zje namiesto jedného obeda dva. Tvrdí, že to nie je o jedení, ale o psychike. Keby v tom bola psychika, už by som musela byť chudá ako Twiggy!
Odmlada som priberala dva-tri kilogramy ročne, ani mi to tak neprišlo. Lenže za desať rokov je to tridsať, a to už je riadny nárast. Najhoršie na tom je, že som cvičila, diétovala a efekt žiadny!
Po tridsiatke som skúšala delenú stravu. Štrnásť dní som poctivo žila na šalátoch a nič. Nebaví ma to, keď nevidím efekt. Schudla som jedine pred troma rokmi, keď som si robila vodičský preukaz. Za tri mesiace sedem kilogramov. Do autoškoly som chodila s plačom, ale kzníženiu hmotnosti mi to načas pomohlo.
Nedávno mi v endokrinologickej poradni dala lekárka tabletky, vraj zaručený efekt, za štyri týždne päť kilogramov. Jedla som ich poctivo, ale zhodila som pol kilogramu. Je pravda, že niekedy som neodolala pokušeniu jesť.
Za socíku neboli také nervy - prácu si mala, alebo ti ju dali, byty boli. Žiaden stres, ale ani vtedy sa mi chudnúť nedarilo. Preto hovorím, že všetky kúry sú hlúposť ani v strese, ani v pokoji to nefunguje. Asi nie každý človek má danosť chudnúť.
Keď tak nad tým rozmýšľam, za moje kilogramy som nebola nikdy diskriminovaná. Nedali mi to pocítiť v práci, kde som vždy robila na vedúcich pozíciách. Možno preto, že mne samej nenapadlo cítiť sa preto menejcenne. Vtom, čo robím, som totiž dobrá."

Kritériá obezity majú celosvetovú platnosť, bez ohľadu na to, aké je kultúrne vnímanie obezity u rôznych národov. Podľa gastroenterológa Petra Minárika výskyt obezity je vyšší vo vyspelých krajinách ako v krajinách rozvojových. Je však známe, že aj v krajinách tretieho sveta došlo k rýchlemu a rapídnemu nárastu obezity všade tam, kde sa zlepšovali životné podmienky obyvateľov a kde prenikal moderný európsky spôsob života. Takým príkladom je napríklad ostrov Maurítius, ktorý v posledných desaťročiach zbohatol z turistického ruchu.