Andrzej Wajda (1926). V roku 2000 dostal Oscara za celoživotné dielo. Medzi jeho filmy patrí Lady Macbeth z Mcenského obvodu, Nebeská brána, Posvätné opičky, Všetko na predaj, Poľovačka na muchy, Krajina po bitke, Brezový háj, Bez umŕtvenia, Dirigent, Človek zo železa, Danton, Láska v Nemecku, Kronika ľúbostných príhod, Besi, Pán Tadeáš. FOTO - ČTK |
"Slovenské filmy boli vždy blízke aj srdcu Poliakov. Prečo? Cenzúra existuje v každej epoche. Zdá sa mi, že slovenské aj poľské filmy proti nej vždy bojovali. Keď nemôžeme používať slová, je tu, našťastie, film a jeho jazyk obrazov. V poľštine sa hovorí, že vás môžu chytiť za slovo. Ale ako chytíte niekoho za obraz?" vysvetľoval v malom kine slovenským aj poľským návštevníkom režisér ANDRZEJ WAJDA. Prišiel, aby uviedol Jakubiskov film Vtáčkovia, siroty a blázni počas Týždňa slovenskej kultúry v Krakove.
Na Slovensku je teraz veľmi populárne uvádzať v divadle filmové tituly a pracovať na javisku filmovými technikami. Vy ste pracovali v divadle aj vo filme, čo si o tom myslíte?
Keď sa robí film, nemalo by sa vracať k divadlu. Sú to dve rôzne oblasti. Keď idem do divadla, prestávam byť režisérom filmu, a keď robím film, zabúdam na divadlo. Možno ich spája len jedna spoločná vec, že tí istí herci hrajú v divadle aj vo filme. Aspoň v Poľsku to tak bývalo. Pre režiséra, ktorý robí film, je dobré stretnúť sa s hercami v divadle, môžem sa od nich veľa dozvedieť. Nerežíroval by som svojich hercov tak dobre, keby som ich predtým nestretával v divadle. Je to veľmi dobrá skúsenosť pre filmového režiséra, ale pod podmienkou, že neopakuje to isté vo filme.
Získali ste mnoho cien, máte aj Zlatú palmu z Cannes, Zlatého leva z Benátok a hollywoodskeho Oscara. Je medzi nimi rozdiel?
Nemyslím takýmto spôsobom. Každá cena má svoju hodnotu. Nedávno som bol v Petrohrade a dostal som veľmi peknú cenu Perlu Baltiku. Petrohrad chce mať svoju cenu baltských štátov. Je to celkom príjemné, keď na vás niekto myslí. Každá má hodnotu v istom zmysle. Ľudia dávajú ceny, pretože chcú nejako naznačiť, že prijali váš film. Ale nijaké porovnania medzi nimi nerobím.
S Romanom Polanskim pripravujete komédiu. To nie je váš typický filmový žáner, však?
Keď som bol ešte mladý režisér, stretol som Grotowského. Jerzy Grotowski je divadelný režisér, ktorý utvoril niečo, čo malo veľkú ozvenu vo svete. Vytvoril chudobné divadlo. Všetci robili bohaté a on vytvoril chudobné divadlo. Pýtal som sa ho na budúcnosť. Vtedy sme boli mladí, ešte sme ani nemali štyridsaťpäť rokov, a on povedal, že naša budúcnosť závisí od toho, či sa nám podarí prejsť od tmavého k jasnému. Je to dobre povedané, záleží na tom, či sa nám podarí odhodiť tmavé farby a v istom momente začať rozmýšľať o tom, že svet treba akceptovať. Kresliť svetlými farbami. Ja to skúšam.
Hovorí sa, že francúzska a poľská kinematografia majú veľa spoločného. Čím to je?
Možno áno, ale neplatilo to tak vždy. Je pravda, že poľské kino malo podporu, akceptáciu vo Francúzsku, že Francúzsko čakalo a ocenilo poľské filmy. Ja som začal svoju kariéru filmom Kanály, ktorý bol ocenený na festivale v Cannes v roku 1957. Dôležitú úlohu v poľskom kine zohrala francúzska vlna. Toto sú isté spojenia, ale ťažko povedať, či sú filmy a kinematografia podobné.
Na filmovú školu v Lodži, kde ste študovali, vraj zavíta David Lynch. Predznamenáva to nejakú vašu spoluprácu?
Nemám nič spoločné s filmovou školou v Lodži. Potom, ako som ju dokončil, som sa tam raz, možno dvakrát pokúšal vyučovať. Rozlúčil som sa ňou pred dvadsiatimi alebo tridsiatimi rokmi. Neviem, čo pripravujú. Ja vediem svoju školu vo Varšave, ale to je škola adresovaná tým, ktorí začínajú robiť svoje prvé filmy.
Čo vás podnietilo založiť vlastnú filmovú školu?
Kedysi to bolo tak, že boli filmové skupiny. Keď som napríklad nakrúcal svoje prvé filmy, Kanály a Popol a Diamant, šéfom mojej skupiny bol Jerzy Kawalerowicz. Potom som bol šéfom skupiny ja a z mojej skupiny vyšla napríklad Agnieszka Holland a mnoho ďalších. Po osemdesiatom deviatom roku vznikla nová situácia a tieto skupiny zlikvidovali. Prestali zohrávať svoju úlohu. Mne sa zdá, že je potrebné, aby sa tí, ktorí začínajú robiť filmy, mali kde a s kým rozprávať, ako nakrúcať, zlepšiť scenár, vybrať hercov.
Akých členov majú vaše filmové skupiny?
Teraz tvorím v skupinách, kde sú Nemci, Holanďania, Nóri, je to také medzinárodné obsadenie. Robili sme aj kurz pre žiakov pred maturitou, asi tak sedemnásťročných, moji ďalší známi majú skupinu, ktorá sa zameriava na tvorbu dokumentárnych filmov. Takže snažíme sa stretávať. Mladých treba učiť. Ja sa o to snažím vo Varšave.