Poznáte to - deti nechcú urobiť to, čo po nich chcete, ale naopak robia to, čo by robiť nemali. Existuje niekoľko výchovných metód, ktoré majú pri správnom použití dobré účinky. Poznáte ich? FOTO - ARCHÍV SME
Prostriedkov, ktoré pri výchove dieťaťa rodičia používajú (často i podvedome), je mnoho. Každý z nich má iný cieľ, inú váhu a inak osloví dieťa. Ako vplývajú na dieťa? Ktoré by sme mali používať a ktorým sa, naopak, vyhnúť?
Odmena, poďakovanie, pochvala
Podľa psychológov sú odmeny niečím, čo by sme mohli vo výchove znásobiť. Nepoužívame ich totiž tak často, ako by sme mali. Ak sa dieťa správa príkladne, berieme to skôr ako samozrejmosť, niečo, čo netreba chváliť. Opak je pravdou.
Odmena vo forme poskytnutia niečoho milého (nielen sladkosti, ale napríklad aj výletu, rozprávky na dobrú noc) dieťa povzbudí v ďalšom úsilí "byť dobré", ubezpečí ho, že konalo správne a presne toto po ňom chceme.
Pochváliť ho za jeho úsilie možno napríklad aj týmito slovami: "Evka, dnes si mi krásne pomáhala. Rozmýšľala som, ako sa ti odvďačím, a tak mi napadlo, že by sme mohli ísť v sobotu do zoologickej záhrady."
Výčitky, ponižovanie
Z týchto výchovných prostriedkov by sme mohli pokojne ubrať. Na dieťa pôsobia skôr negatívne. Rodičia chcú pomocou výčitiek či ponižovania (Zase sa správaš ako malé decko! Dokedy budeš taký hlúpy?! Pozri sa, ako to pekne urobil tvoj kamarát - prečo toho nie si schopný aj ty?) docieliť, aby dieťa ľutovalo svoje správanie. Môže sa im to podariť, ak je však výčitiek priveľa a sú príliš kruté, dieťaťu uberajú sebavedomie, cíti sa ponížené a nemilované.
Ak už výčitky, tak radšej typu: "Keby si si tú izbu upratal, mohli sme si spolu teraz posedieť pri Človeče, nehnevaj sa. Ale takto to už nestihneme."
Odopretie niečoho, zákazy
"Tak môj milý, dnes si si zase neurobil domáce úlohy, takže máš dva dni 'zaracha' a budeš sa pekne učiť!" Táto veta je postrachom najmä tínedžerov a starších detí. Domáce väzenie je jedným z najčastejšie používaných trestov vo výchove. Z času na čas je vhodné. Ak ho však rodič používa príliš často a dlhé, mal by zvážiť, či dieťa nevystavuje pokušeniu ku klamstvu alebo podvodu. Ak totiž bude môcť, radšej zaklame, než by zase malo sedieť doma.
Sľuby
Sľuby - áno, ale pozor na dve veci: Po prvé, vždy ich treba dodržať. Nie je nič horšie, ako keď dieťaťu sľúbite pekný výlet za dobré známky na vysvedčení a nakoniec ho odrieknete - a je úplne jedno, z akého dôvodu. Sľubovať preto treba len to, čo môžete a chcete splniť.
Po druhé, ak dieťaťu sľubujete niečo za vykonanú prácu či snahu, musíte mu klásť reálne ciele. Ak od neho totiž chcete niečo, čo ešte nie je v jeho silách splniť, vystavíte ho napätiu, sklamaniu a pocitu zlyhania.
Vyhrážky, hrozby
Hrozby majú u dieťaťa vyvolať strach pred možným trestom. Podobne ako výčitky majú zmysel len vtedy, ak ich nepoužívate pri každej príležitosti a keď ich aj splníte.
Ak dieťa v každej druhej vete počuje "Neopováž sa to urobiť", "Prestaň!" či "Zopakuj to ešte raz!", časom ich začne prehliadať.
Nezabudnite tiež na to, že príliš časté používanie hrozieb môže u dieťaťa spôsobiť poruchy osobnostného vývoja, neurózy, plačlivosť až depresie.
Posmešky a zahanbenie
Vety: "No ty si mi ale pekný chlapec, keď takto plačeš!", prípadne "Vykoktaj sa už konečne, čo chceš", či "Pozrite sa na neho, aký je múdry!", môžeme pokojne zaradiť do kategórie posmeškov a zahanbovania dieťaťa.
Hoci si veľa rodičov myslí, že dieťa sa pri "dobre mierených" posmeškoch nad sebou zahanbí a napraví sa, opak je pravdou. Český psychológ Zdeněk Matějček hovorí, že "zahanbenie nevedie k náprave správania". Dodáva tiež, že mnohé deti tieto tresty berú oveľa horšie a ťažšie ako telesné. Vo výchove by sa vôbec nemali používať.
Strašenie
"Akémukoľvek strašeniu dieťaťa sa treba vyhýbať," hovorí psychológ Ľudovít Repáň. Podľa neho strach nie je dieťaťu vrodený, ale vzniká nesprávnou výchovou - napríklad ak sa matka dieťaťu vyhráža, že odíde alebo ho predá cigánom. Za veľmi nevhodné považuje zatváranie dieťaťa do tmavej miestnosti, nepustenie ho domov, ukrytie sa matky pred ním, aby sa domnievalo, že ho opustila.
Tento spôsob "výchovy" sa používa najmä u menších detí. Psychológovia ho však vôbec neodporúčajú, pretože násilné vyvolávanie strachu v dieťati naruší jeho duševnú rovnováhu a poškodí mu psychiku.
Telesné tresty
Malé dieťa treba trestať okamžite "po čine", u starších detí sa môže trest aj odložiť (Je ti jasné, že na Silvestra nebudeš pozerať televíziu!). Trest je vhodný najmä vtedy, ak dieťa niečo vedome urobilo zle - nemalo by však ísť o telesný trest.
Jedna výchovná, "pár po zadku" či bitka remeňom sú pri výchove úplne nevhodné, pretože sú ľudsky nedôstojné, ponižujú dieťa a narúšajú vzťahy medzi ním a rodičmi. Rodičia sa nimi snažia dieťaťu ukázať, akú majú v rukách moc. Telesný trest je však často len vyvrcholením afektu rodiča a jeho neschopnosti riešiť situáciu rozumom, preto ju rieši "ručne".
Pri trestaní tiež nie je dobré, ak matka odkladá trest, kým príde otec. Ona sa tak totiž dostáva do úlohy "žalobaby" a otec do pozície, keď trestá dieťa za niečo, čo nevidel.
Vydieranie
"Ak si upraceš izbu, môžeš ísť von." "Keď sa ti nepáči, môžeš z domu odísť." "Ak dostaneš jednotku, dám ti päťdesiatku."
Navonok sa tieto vety môžu zdať ako motivácia, ale dali by sa nazvať aj vydieraním. Je to vcelku často používaná metóda, ako dieťa prinútiť robiť to, čo chceme, aby robilo. V období puberty sa však môže zrazu obrátiť proti rodičom. Aj na obyčajnú požiadavku, aby dieťa umylo riad, môže zareagovať slovami. "A čo za to?"
Deti sa totiž učia rýchlo a často práve napodobňovaním správania rodičov.
