Úspešnej rozhodcovskej dvojici Ján Beňo - Vladimír Rančík ťahá na päťdesiatku. Pre exekutívu Európskej hádzanárskej federácie je to jasné posolstvo: Páni, zbohom, starší už na palubovky s píšťalkou nemôžete. Minulotýždňový európsky šampionát hádzanárok v Maďarsku tak bol pre dubnicko-bratislavský pár posledný v bohatej kariére. Štvrtým za trinásť rokov spoločného rozhodovania
Ešte by dva-tri roky potiahli
"Fyzicky na mladých stále stačíme, ale päťdesiat rokov je vekový limit pre vrcholné šampionáty i ligové súťaže. Ešte dotiahneme domácu sezónu a balíme," hovorí zmierlivo Vladimír Rančík, bývalá ľavá spojka československej reprezentácie (1979 - 1982). "Aj by sme ešte dva-tri roky potiahli, ale nemôžeme stáť v ceste mladým," pridal sa Ján Beňo.
Lúčiť sa im nechce aj preto, že medzi nasledovníkmi nástupcov zatiaľ nevidia. "Dnešní mladí toľko na sebe nepracujú ako my. Najmä fyzicky na testoch zaostávajú. Pri preskúšaní zvykneme absolvovať Cooperov test, teda dvanásťminútový beh na 2400 m. A k tomu musíme zodpovedať päťdesiat kontrolných otázok, pri ktorých možno stratiť maximálne desať bodov. Nie je vylúčené, že na európskom fóre vznikne po nás na dlhší čas diera," tvrdí Beňo.
Na prvý zápas zaspal
Rančík začal s kariérou rozhodcu až po konci bohatej športovej kariéry (1988). "Mal som ponuku ísť hrať do Izraela, ale napokon som sa rozhodol pre píšťalku." Beňa zlákala úloha arbitra oveľa skôr. "Ja pískam už dvadsaťpäť rokov. Navnadil ma kamarát Jožko Fusek v čase, keď som hrával za Dubnicu druhú ligu. Hádzaná bola u nás hlavným športom, veď sestra bola úspešnou reprezentantkou," spomína dubnický podnikateľ. Má v meste zamestnaneckú agentúru i squashové ihriská.
Prvý zápas kariéry mal absolvovať v Námestove, ale nič z toho nebolo. "Zaspal som. Viete, ako to v mladosti chodí, v noci sme sa zabávali a vlak o pol šiestej ráno mi ušiel. Išiel som ďalším, ale už som nedošiel," spomína Beňo.
Vrcholom finále Dánsko - Nórsko
Na vrchole kariéry sa obaja zhodnú. Finálový zápas majstrovstiev Európy 2002 v dánskom Aarhuse (domáce hráčky v ňom zdolali Nórky 25:22). "To bola paráda. Nezabudnuteľné chvíle. Rovnako ako náš posledný duel. Terajšie semifinále Maďarsko - Nórsko. Taký debakel, aký utŕžili domáce hráčky, si asi nikto nepamätá," žasol nad výsledkom 44:29 v prospech severaniek Vladimír Rančík.
Pocit, že v kariére odpískali všetko, však ani jeden z nich nemá. Majstrovstvá sveta a olympiáda zostali pre nich zakliate. Pozvánku na ne dostali, ale vtedajší šéf Slovenského zväzu hádzanej Anton Móza im vystavil červenú. "Prišla menovitá pozvánka pre nás dvoch na majstrovstvá sveta do Nórska 1999, ale vedenie zväzu nám to zatrhlo. V rámci hesla nemám ja, nebudeš mať ani ty," pripomenul si Beňo bolestné chvíle.
"Trvalo mi dlho, kým sklamanie prebolelo. Hneď po nej totiž nasledoval list zo sekretariátu, ktorý kritizoval naše výkony, a zväz nás v polovičke sezóny roztrhol. Ja som začal pískať s Karlubíkom, Jano s Oťapkom. Robil som vtedy všetko možné, aby sme dokázali, že s nami hrajú nefér hru, ale nič nepomohlo. Ostali sme doma. Bola v tom obyčajná ľudská závisť," myslí si Rančík.
Spolu sa obaja dali znovu dokopy až v roku 2000 a vydržali až dodnes. "Najmä preto, že sa vhodne dopĺňame a nikdy medzi nami nedošlo k žiadnym vážnym sporom. Spojila nás síce len komisia rozhodcov na začiatku deväťdesiatych rokov, ale fungovalo to. Ešte raz škoda, že nás vtedajší zásah zväzu obral o šancu pískať majstrovstvá sveta. Keby sme tam odpískali štandard, ešte sme mohli ísť na budúcoročný šampionát do Tunisu. A možno by z toho napokon bola aj nejaká olympiáda," zasníval sa Rančík, otec známych slovenských basketbalistov.
Za Ligu majstrov brali dvesto eur
Hádzanej napriek tomu ostali verní, hoci pre oboch to znamenalo pracovné víkendy. "Bolo náročné skĺbiť prácu s cestovaním na zápasy, ale vďaka manželke som to zvládol," dodal Beňo.
"Stálo nás to veľa peňazí a času. Vyžiť len z rozhodovania sa určite nedalo. Basketbalový rozhodca berie dnes v Európe za jeden zápas tisíc eur, my sme dostávali sto. Za súboj v Lige majstrov to bol dvojnásobok. A do minulého roku mala EHF stanovené platné diéty na jeden deň vo výške 55 eur," informoval Rančík. Za zápas WHIL či HIL sa dnes berie podľa našich informácií okolo 1800 Sk čistého, rozhodcovia v II. lige či dorasteneckých súťažiach si zarobia 400 Sk.
Pred fanúšikmi utekali do posilňovne
Zhodli sa aj v ďalšej veci: ťažšie je pískať doma ako vonku. "Keď domáci prehrávajú, väčšinou je na vine rozhodca. Niektorí tréneri si nás nevedia vážiť. Viac ráz sa po zápase zaujímali o ten či onen verdikt, ale k žiadnym urážkam, našťastie, neprišlo. Občas sme spory riešili na druhý deň telefonicky. To už hlava vychladne. S Viktorom Kovaľovom som raz sedel po zápase nad videom, kde sme rozoberali sporné momenty, ale rozišli sme sa v dobrom," tvrdí Beňo.
Rančík vylovil z pamäte aj zápas v Partizánskom, kde domáce prehrali o gól a náš rozhodcovský pár musel pred fanúšikmi utekať do posilňovne a počkať, kým vášne opadnú. "Inak to v tej chvíli nešlo. Okolnosti nás prinútili."
Pokiaľ ide o špičkové tímy, je obom jedno, či majú na palubovke mužov, alebo ženy. Beňo: "Pri kvalitatívne slabších tímoch je to už horšie. Najmä pri ženách. Občas sú zákerné, štípu sa a máme čo robiť, aby sme to ustriehli. Na druhej strane, keď je málo roboty, občas si dokážeme vychutnať aj samotný zápas."
