"Čím nás je viac, tým k sebe máme ďalej," takýmito vážnymi slovami sa začína jedna z básní najnovšej zbierky lúmena a básnika Petra Gregora. Vážnosť - aj keď akokoľvek zádrapčivú a figliarsku - mal Gregor vždy v krvi. A vždy dbal na to, aby bola v správnom pomere s rumom. Aby mu neliezla tak na nervy vlastná spoločnosť.

V našom literárnom prostredí na seba pravidelne upozorňuje kobercovými náletmi svojich aforizmov. Mnohé zľudoveli pre svoju skratkovitosť, flegmatickosť, akúsi prorockú skepsu a ľahkú zapamätateľnosť: "Zomrieť nemôže byť ťažké. Zatiaľ sa to podarilo každému."

Napriek tomu sa Gregor zrejme ani so svojimi odpoveďami na všetko nestane súčasťou folklóru ako strýco Marcin. Bránia mu v tom nielen na mieru šité zvršky pokerového hráča a neodmysliteľné fialové "macarthurky" (druh okuliarov, v ktorých dobyl všetky bary na bratislavskom korze). Napokon, jeho maniery mestského frajera boli aj pravým dôvodom, prečo básnik Ján Stacho, svojho času strážca výslnia, žiarlivo a dlho váhal, či vôbec pripustí, aby tento prešovský plemenník na pastvinách poézie knižne kopuloval.

Prezieravo tušil, že Gregor by mohol so svojou prísnou bohémskou letorou a v neposlednom rade vlastnou tvorbou v našom provinčnom básnickom raji narobiť poriadnu šarapatu, prípadne ho aj vyhodiť zo sedla. Nuž, čo sa tohto týka, Stachove obavy sa v mnohých ohľadoch naplnili vrchovatou mierou.

Gregor debutoval v šesťdesiatom ôsmom so svojou Potrebou visieť. Ani v najnovšej zbierke Listy zo záhrady Eden nechcel zostať nič dlžen svojej povesti.

Jeho rukopis poznávame medzi riadkami podľa stopových prvkov sebairónie - či už sa "za mrežami pyžamy" chystá hneď po rannej rozcvičke "už oholený obesiť na najnovšej kravate", alebo sa richtuje na svoje "posledné namazanie", či volá ponad veky (či viečka): "Nerušte moje kruhy pod očami."

V jeho diele často rozpoznáme báseň od epigramu len podľa tejto sebairónie. V aforizmoch zase pranieruje najmä tých, ktorí pod jeho nemilosrdnými satirickými šľahmi objavujú svoj ohnutý chrbát. Stále je umelecky naladený proti všetkým grafomanom a kritikom, ktorí sa mu podchvíľou pokúšajú z vavrínového venca odštiknúť bobkový list.

Bolo by sympatické, keby vydavateľstvo Ikar teraz plodne zapremýšľalo aj nad opublikovaním päťdielneho výberu z jeho etúd, z ktorých vyšiel, žiaľ, zatiaľ len prvý diel. Treba to vydať všetko. Nie preto, že by Gregorovým výrokom uberalo niečo na aktuálnosti a pôvabe ústne šírenie. Časom by však tieto sentencie mohli začuť a prisvojiť si tí, čo nečítajú nikoho okrem seba, a ešte dlho by nám ich otrepávali o hlavu ako svoje najlepšie myšlienky.

Autor: JÁN LITVÁK