ečná obloha nad nami a končiare hôr, z perspektívy ktorých vidieť, akí sme. Upozorňuje, že kým politici, ktorí chcú meniť tvár Tatier, sú tu len na pár rokov, naše hory tu budú aj bez nich. Dokumentarista Pavol Barabáš.
Nedávno ste povedali, že víchricu v Tatrách nepovažujete za žiadnu náhodu. Ako ste to mysleli?
Mám rád prírodu a snažím sa pochopiť jej javy - ako funguje naše oko, počasie, vesmír, ale aj listy na stromoch. Môžeme prijímať len s úctou a obdivom, ako to všetko vzniklo a aké je to dokonalé. Jediné, čo nie je dokonalé, je naše myslenie, ale možno stačí veľmi málo, aby sme vo svojom živote sami prišli na to, že všetko má svoje príčiny a následky, ktoré fungujú bezchybne a vytvárajú krásnu súhru. Keby ľudia viac vnímali, že všetko podlieha určitým zákonitostiam, nemali by toľko emócií. Pre ľudí je pohodlnejšie mať ich viac negatívne, aj keď na druhej strane, práve láska a nenávisť robia život vzrušujúcejším...
Prečo Tatry podľa vás potrebovali nový vietor? Čo vám na nich prekážalo pred víchricou?
Tatranský národný park je tu pre nás všetkých, naše deti aj budúce generácie, aby sme videli, ako fungujú prírodné zákony. Preto si k nemu musíme dlhodobo vytvárať vzťah, aký si zaslúži, a aby neutrpel. Tatrania a všetci ostatní, ktorí majú Tatry radi, sa však nevedeli medzi sebou vôbec dohodnúť, ako ďalej. Novým vetrom som mal na mysli to, že víchrica a jej následky dávajú príležitosť týmto ľuďom konečne sa spojiť, aby dokázali vytvoriť jasnú víziu, čo z Tatier chceme mať a ako by mali vyzerať. Vietor odkryl, čo sa tam postavilo v minulosti a čo sa tam postaviť nemalo. Môžeme tvrdiť, že v národnom parku treba vybudovať hotely, a rozvinúť turistický ruch, ale keď sa spätne pozrieme na to, čo sme postavili dosiaľ, máme sa za čo hanbiť. Zničili sme si krásnu vysokohorskú dedinku Ždiar a organicky pôsobia len staršie stavby, akou je napríklad hotel Grand. Tatry sú malé pohorie a do oblasti samotného parku je od okolitých miest a obcí len 7 minút jazdy autom, takže si myslím, že nie je správne lákať turistov bývať rovno do hôr, lebo práve život ukázal, že tie najvyššie hotely sú najprázdnejšie.
Ako vnímate ambície ministra hospodárstva Ruska, ktorý dnešnú situáciu v Tatrách chápe ako novú príležitosť na budovanie turistických lyžiarskych centier?
Každý politik je v centre pozornosti médií, ktoré majú práve teraz o Tatry veľký záujem. Keď si médiá prestanú Tatry všímať, aj politici sa stiahnu a potom už robota ostane na ľuďoch, ktorí týmto problémom rozumejú. Na Slovensku však máme iné miesto ako stvorené pre lyžiarske stredisko - ideálny je Chopok, na ktorom stačí vymeniť stožiare a natiahnuť laná, ale záhadou je, že tam nikto nechce investovať. Planéta sa otepľuje. To je fakt. Nepoznáme reálne možnosti, ako zasnežiť existujúce zjazdovky na južných svahoch Tatier v okolí Skalnatého plesa alebo Hrebienka a už tu chceme stavať ďalšie. V lyžovaní Tatry nikdy nebudú konkurovať Alpám - nemáme ľadovce, svahy, podmienky. Konkurovať však môžu ich vzhľadom, pretože tá krása je v nich veľmi koncentrovaná - aj rodina s deťmi dokáže za deň prejsť cez hrebeň dvoma dolinami a vidí niekoľko prírodných pásiem. V tom sú nádherné, jedinečné a Alpy sa im v tejto komornosti, so svojimi strminami a veľkými dolinami, nevyrovnajú. Nakoniec aj tak rýchle vyhlásenia utíchnu a diskusia sa presunie na odbornú úroveň.
Stále tu však pretrváva stav, akoby vládu bolo potrebné prehovárať, aby si nejakého odborníka čo i len vypočula...
Vláda bola pod tlakom. Predseda najskôr ustanovil komisiu, pozostávajúcu z ministrov. Príde však iný živel, problém alebo kauza a záujem médií a tým aj všetkých ostatných sa sústredí inde. Na Tatry sa zabudne. Okrem toho nikto z potitikov nemôže zaručiť, že tu bude aj o dva roky, a o tri už budú isto inde. Tatry však musíme riešiť systematicky, potrebujú odborné riešenia na 15 - 20 rokov dopredu. Tým je jasné, kto by mal byť v komisii - ľudia odborne uznávaní, ktorí vedia argumentovať a chcú sa dohodnúť. Možno nám to bude trvať viac rokov, kým si vôbec uvedomíme, čo z Tatier chceme mať. Netreba pritom zabúdať, že nie sme jediný živočíšny druh, čo žije v Tatrách a patrilo by sa spýtať aj na názor ostatných obyvateľov. Naša arogancia k ostatným tvorom ma niekedy desí.
Veríte, že v našej spoločnosti, ktorá prežíva ekonomický diktát, je takáto dohoda možná?
Musíme tomu veriť. Slovensko prežilo veľa zmien, dá sa povedať až katastrof, ľudia sa im však vedeli akosi prispôsobiť a hoci nenápadne, ale stále postupuje dopredu. Unáhlenosť rozhodnutí Tatrám nepomôže, musíme mať jasné argumenty a sformulovať si vízie. Je však pravda, že ekonomická loby sa vždy rýchlo dohodne. Štyria podnikatelia pri pive si rýchlejšie ujasnia veci, ako ľudia, ktorí majú rozhodovať o vzhľade našich Tatier o 30 - 40 - 50 rokov.
Klíma sa prudko mení a víchrice už hrozia Tatrám častejšie ako každých 30 rokov, čo bolo doteraz. Prezradili ste o sebe, že vás v Tatrách volajú filmárom atmosférických porúch. Budete ním aj naďalej?
Na oblaky sa v Tatrách dokážem pozerať nekonečne dlho. Každé ráno, keď vstanem, môj prvý pohľad smeruje k nim. Fascinuje ma ich premenlivosť, veľmi rád robím časozberné zábery. Človek stále nevie predpovedať, ako budú vyzerať zajtra. Sú úžasné práve preto, že do nich nevieme zasiahnuť. Na druhej strane zasahujeme do prírody stále intenzívnejšie iným spôsobom a tým intenzívnejšie príroda zasahuje do nášho života, takže sa potom nemôžeme ničomu čudovať...
Okrem Tatier vo svojich filmoch vyhľadávate rôzne neprebádané oblasti po celej zemeguli. Ste dobrodruh?
Musím sa priznať, že nerád cestujem. Môj život sa však začal formovať práve vo Vysokých Tatrách, kde som ako študent na Zbojníckej chate robil nosiča. Ovplyvnila ma tatranská príroda a ľudia, ktorí tam žijú. A v tatranských dolinách s ťažkým nákladom na chrbte som získal životné zásady a istú filozofiu, ale nie je to filozofia dobrodruha.
Aká je teda vaša filozofia?
Taká jednoduchá, nosičská - to, čo si dám na plecia, musím doniesť do cieľa. O tom je aj moja práca a to, ako sa snažím žiť. Vážim si prírodu a ľudí, ktorí ju majú radi, ale hlavne spolu s divákmi chcem nájsť tú radosť, že ste súčasťou úžasných prírodných zákonov, akými sa riadi naša zem.
Nakrútili ste niekoľko filmov z prostredia Himalájí a oblastí Tibetu. Ovplyvnilo vás to v tomto smere?
Tak ako ma ovplyvnili Tatry, rovnako ma ovplyvnili aj Himaláje a ľudia z nedostupných tibetských dediniek, ktoré susedia s najvyššími končiarmi. Fascinuje ma, ako napriek neuveriteľne tvrdému životu, ktorý vedú, si zachovávajú úžasnú spokojnosť a úctu ku všetkému živému, čo na tejto zemi je - k ľudom, zvieratám, prírode. So svojím budhistickým náboženstvom veria, že svet nie je dobrý alebo zlý, ale taký, akým ho človek vníma. Veria, že životné šťastie nosíme hlboko v sebe, len ho musíme nájsť. To bolo pre mňa najsilnejšie poznanie. Bohužial, Lhasa, namiesto bohov, sa zmenilo po čínskej okupácii Tibetu na nepoznanie. Má pomaly vzhľad ako Petržalka, len kdesi v strede, v okolí kláštora Džokang, je zachovalý pútnicky okruh, kde sa chodia budhisti z celého Tibetu modliť. V ich očiach vidíte, že akoby nevnímali tie zmeny okolo, počúvajú len svet, ktorý sa odohráva v ich vnútri, ktorý im umožňuje akceptovať všetko tak, ako to je, a odrazu chápete, že závisí len od človeka, ako chce svet okolo prijať. Keď ráno vstanete, je len na vás, či sa tešíte, ako prší, ako sa očistí tráva, krajina, ako vznikne opar nad lesom, alebo si poviete: "Fuj, aké hnusné počasie!" Keď som sa vracal zo svojich ciest domov, tešil som sa zo všetkého, čo som si doma nikdy predtým nevšímal. Táto radosť mi vydrží väčšinou dosť dlho po návrate, ale keď ma po čase znovu pohlcuje okolie, začínam pomaly rozmýšľať o ďalšej ceste.
Tibeťania sa dobrovoľne zbavujú schopnosti sebaobrany, bez ktorej sa na Slovensku žije dosť komplikovane. Pri riešení tatranskej otázky sa asi nemôžeme správať ako oni, ak chceme ochrániť tatranský park, nie?
Samozrejme, ale my musíme ochrániť Tatry hlavne pred sebou. To, čo sa v nich udialo, musíme najprv pochopiť, ale nemali by sme byť precitlivení. Potrebujeme čas, aj príroda potrebuje čas a potom to pôjde samo, nenásilne, prirodzenou cestou.
Z vašich filmov ide pocit, že vnímate prírodu globálne, ako pozemšťan, ktorý je doma všade na svete. Je podľa vás ľudstvo ešte súčasťou prírody, alebo ňou sú už len zaujímavé exotické spoločenstvá neznámych kmeňov, ktoré sa vám podarilo nafilmovať?
Len nedávno som sa vrátil z Novej Guiney a stále musím na túto cestu myslieť. Ľudia, ktorých som tam stretol, žijú v absolútnom praveku a nemajú žiadny styk s civilizáciou. Nepoznajú tanier, nádobu, koleso a ani pocit vlastníctva. Ak niečo potrebujú, zájdu do džungle, ktorá im dá všetko. Žijú na stromoch v pekných chyžkách a majú malé ohnisko, to je všetko. A nemôžete im ničím pomôcť, lebo od vás naozaj nič nepotrebujú. My, aby sme prežili v našej spoločnosti, potrebujeme neuveriteľne veľa vecí a ešte viac ich v budúcnodsti budeme potrebovať. Stali sme sa od nich jednoducho závislí - stačí sa pozrieť len do nákupných centier. Domorodci sa vyznajú v džungli, a tým, že nič nevlastnia, nevzniká medzi nimi pocit závisti a túžby, ktorá v nás vyvoláva utrpenie.
Prijali vás bez problémov?
Nie.
Videli niekedy predtým bieleho človeka?
Tam, kde sme boli my, mnohí ešte nie. Žijú väčšinou len na tom svojom neveľkom území, ktoré neopúšťajú. Ďalšia dedinka je deň pochodu cez močiare, a tým, že je to územie rituálnych kanibalov, voľné pohybovanie sa v pralese je asi dosť odvážne. Zavŕta sa vám však pod kožu, v akej symbióze s prírodou dokážu títo ľudia doteraz fungovať.
Len taká maličkosť, že sú ľudožrúti. Nebáli ste sa?
Prídete na nejaké územie a mieria na vás šípy, ktoré sú určené na ľudí. V tých tvárach vidíte, že je to na hrane a každý neopatrný krok, pohyb, reakcia alebo zlý úsudok môžu vyvolať nešťastie. Keď sa však bariéry prelomia, zistíte, že sú to veľmi príjemní ľudia.
Ako sa vám darilo prelamovať bariéry bez toho, aby ste poznali ich reč?
Prístup je asi rovnaký, ako keď potrebujete prelomiť bariéru niekde na štátnom úrade. (Smiech.) Videl som tváre inteligentných ľudí, ktorí sa vedia perfekne zorientovať v džungli a vychovať rodinu v prostredí, kde by som ja do dvoch mesiacov určite zahynul aj so všetkými tými vecami, ktoré som si so sebou niesol. Sme už ľudia, ktorí akoby prestávali rozumieť prírode.
Pozerali sa na vás ako na bohov, alebo ako na votrelcov?
Vždy sa snažím vžiť do ich situácie. Neviem si však predstaviť, ako by som sa tváril, keby ku mne prišlo 5 ľudí ako z inej planéty a chceli by spať u mňa v obývačke. Niekedy bolo ich prijatie veľmi zaujímavé. Žijú v chyžkách, ktoré sú rozdelené na mužskú a ženskú časť. Manželia jednoducho nenocujú spolu ani nejedia. Sú presvedčení, že ženy z mužov sajú energiu... No a k tomu všetkému majú vždy prichystané ohnisko a miesto na spánok pre náhodného hosťa.
Ako sa teda viete donútiť vyraziť do takýchto končín, keď nerád cestujete?
Mám rád dobrodružné cesty, kde človek je odkázaný len na svoje schopnosti, keď všetko, čo potrebuje, má len v malom batohu. Odrazu sa začínajú meniť jeho hodnoty. Váži si tie najelementárnejšie veci a získava jednu vzácnu vlastnosť - a tou je pokora k prírode. Úžasné je vnímať život ľudí nepokazený cestovným ruchom v symbióze s prostredím, v ktorom žijú.
Vás to obohacuje. Nie je však trochu drzé rušiť ich súkromie? Neohrozujete týchto ľudí svojou pozornosťou a aj tým, že o nich premietnente film ďalším tisícom?
Moje filmy sú vždy aj o etike cestovania. Dokument Amazónia vertical je práve o tom, ako by sa mal človek správať k prírode. Verím, že po filme sa divákom bude žiadať niekam vyraziť, a keď nejakú cestu podniknú, zachovajú sa podľa toho, čo videli na plátne - neuškodia a nezanechajú za sebou žiadnu stopu. A keď sa takto budeme všetci správať, ani Tatry sa nebudú musieť báť o svoj osud.
V tomto filme ukazujete Indiánov, ktorí sú už poplatní našej civilizácii a obchodujú s čím vedia. Ako ste to vnímali - je tu ešte nádej na to, aby si bezbranní pôvodní obyvatelia zachovali svoju "nevinnosť" - samých seba?
Na divákov veľmi emociálne vplýva, keď domáci chytí papagája a snaží sa ho predať turistom, čo je vlastne preňho jediná možnosť, ako získať peniaze. Nasnímal som aj malú opičku, ktorá je priviazaná na špagáte, je určená na predaj, ale bez matky pravdepodobne zahynie. Zdá sa nám to kruté, ale nepohne s nami nič pri pohľade na kuracie stehná v hypermarkete, keď pár kilometrov od nášho domu zomiera denne 5000 kureniec, lebo sa chceme my najesť. Sme spravodlivejší k veciam, ktoré sa stanú niekde inde. Na druhej strane som rád, že moje filmy nútia rozmýšľať ľudí o spôsobe, ako sa správať na cestách do exotických krajín. Keď si vážite Indiánov, nemôžete si od nich kúpiť opičku alebo papagája, a keď prídete do Pakistanu, tak si nebudete pýtať kokakolu, lebo tam robia dobré mangové džúsy. Kokakolu, bohužiaľ, nájdete všade, lebo si ju pýtajú všetci turisti, ktorí nakoniec pomaly, ale isto určia, ako má vyzerať ráz vašej krajiny. Musíme sa snažiť, aby Tatry nestratili svoju osobitosť a stavať cestovný ruch na tých, ktorým sa páčia, a nevolať sem tých, ktorým Tatry nevyhovujú a chcú, aby sme ich pre nich prispôsobili.
Hoci ste dokumentarista, svojimi mnohými oceneniami zachraňujete meno celej slovenskej kinematografie. Aké témy vás ešte lákajú?
Aby som sa tešil zo života, musím niekedy odísť, získať odstup, a keď sa vrátim, som rád, že žijem tam, kde žijem. Slovensko je jedna z najkrajších častí sveta, máme obrovské šťastie. Keď vidím, ako ostatní ľudia ťažko žijú a sú oveľa radostnejší ako my, nechápem, čo nám chýba. Máme krásnu prírodu a veľa pitnej vody, čo vo svete nie je celkom bežné. Máme všetko, ale chceli by sme ešte viac, a keď budeme mať viac, tak budeme chcieť ešte - táto túžba je spôsob, ako čo najrýchlejšie dospieť k utrpeniu. Témy sú vo mne a hľadám ich aj medzi ľuďmi, ktorých mám rád a ktorí sú viac-menej nenápadní, hoci som svojimi filmami urobil dosť pre to, aby sa nápadnými stali. (Smiech.)
Nakrúcate teda pre priateľov?
Každá expedícia je úžasným obohatením, lebo na nej spoznáte ľudí a získate priateľov na celý život. Ak má film vytvárať nepriateľov, je lepšie ho asi nerobiť. Snažím sa dať do každého filmu kus seba, celú svoju energiu, skrátka všetko. Na konci som taký vyčerpaný, že vôbec neviem posúdiť, aký vlastne je. Bojím sa, či zaujme, či nebude nudiť. Až v kinosále, keď začnem cítiť jemnú vibráciu publika, keď pozorujem, ako tá energia prechádza na nich, tak sa aj mne začína pomaly vracať. Som rád, že na moje filmy chodí čoraz viac ľudí. Denne dostávam e-maily z celého sveta, z festivalov či prehliadok, v ktorých mi píšu, kde ich videli, alebo, kde by ich chceli vidieť. Napríklad film Tatry - mystérium vďaka víťazstvu na Tourfilme v Karlových Varoch si momentálne vypýtalo asi 20 filmových festivalov, medzi inými aj ekologický festival vo Washingtone, čo je isto pre Tatry skvelá propagácia.
Tvrdíte, že hory kladú človeku veľa otázok. Ktoré to sú? Viete si na ne odpovedať?
Otázok je mnoho. Keď človek príde z horolezeckej túry unavený, zničený, hladný, smädný, dooškieraný a nevládny, po troch dňoch znovu začne snívať, ako sa tam vráti. Čo ho tam vlastne láka, keď prší, sneží a je chumelica? Tam niekde hore všetko získava akúsi jasnejšiu proporciu. Z odstupu vidíte význam toho, čo robíte a čo sa deje okolo vás. Hory jednoducho uspôsobujú človeka pre dobro. Možno ste zažili ten krásny pocit, keď ste stretli človeka, s ktorým ste sa v meste ani nepozdravili, a niekde na kopci sa z neho zrazu stane váš priateľ.
Ako znášate civilizáciu?
Mám vlastné štúdio, robím DVD, nakrúcam filmy, produkujem televízne relácie o vysokých technológiách z oblasti fotografie i videotechnológií a stále vo mne žije konfrontácia techniky a prírody. Je však úžasné, keď odchádzate niekam na mesiac-dva, a môžete s pokojným svedomím mobil nechať doma, pretože aj keď si myslíte, že ho potrebujete, nebudete ho potrebovať!
Odpúšťajú vám doma vašu neprítomnosť? Majú pre ňu pochopenie?
Pred tým, ako som robil filmy, fotografoval som, kreslil karikatúry a zapisoval som si, čo som zažil. Moja mama tieto moje zápisky tajne čítavala a vedela, že bez hôr by som to nebol ja. Veľmi mi fandila a tešila sa na moje nové zážitky, ktoré ma obohacovali a nielen mňa, ale aj mojich blízkych a priateľov. Aj oni získavali väčšiu chuť niečo spraviť, dokázať, vymyslieť a som rád, že ten pocit som dosiahol aj u mnohých mojich divákov. Ľuďom niekedy stačí úplne málo, aby zmenili svoj život alebo aspoň pohľad naň.
Kto je to
Pavol Barabáš (1959) - producent, kameraman, režisér dokumentárnych horských filmov s tematikou života ľudí v extrémnych podmienkach, ktoré sú oceňované a získavajú hlavné prémie na festivaloch v Kanade, Rusku, Dánsku, Anglicku, Nórsku, Česku a iných krajinách sveta. Stal sa viceprezidentom Slovenskej filmovej a televíznej akadémie a je majiteľom K 2 štúdia, ktoré vyrába aj televízne reklamy, propagačné filmy a DVD. Z tvorby: Amazonia vertical, Tatry mystérium, Omo - cesta do praveku, Mustang, Expedícia Sibír, Szent Istvan, Tajomné Mamberamo, Za hranicami tmy, 118 dní v zajatí ľadu, Budhizmus na streche sveta, Pod Kančendžongou je ich domov, 80 metrov pod vrcholom, Budhistický Ladakh, Keď sa ti život obráti chrbtom, Cez divoký Baltistan, Karakoram highway, Tatranské memento.
Autor: TINA ČORNÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ
