Aj nás vždy bolo okolo vianočného stola neúrekom a darčeky sme s manželom kupovali vždy až na poslednú chvíľu. Nuž vždy sme kúpili aj niečo celkom nepoužiteľné. Šípky a terč, ktorý nebolo kde zavesiť. Triangel, na ktorom nikdy nikto nehral. Takisto my sme dostali občas darčeky, ktoré potom ležali nepoužité v skrini.

Vybaľovanie darčekov trvalo aj dve hodiny. Híkali sme, ďakovali, bozkávali sme sa. Po vybalení bolo pod stromčekom smetisko a často sme nevedeli, čo komu patrí.

Vždy sa potom mohlo stať čosi také, ako mne nedávno. Upratovala som skrine a zachovalé veci som ukladala do igelitiek. Poprosila som dcéru Katku, aby ich zaniesla do charity. Katka si veci začala prezerať, či sa jej niečo nehodí. Zobrala čierny pulóver a zdesene sa ma opýtala: „Aj tento?"

Zahanbila som sa, že dávam do charity niečo nevhodné: „Ak ti je trápne ho tam odniesť, hoď ho do najbližšieho kontajnera."

„Ale mami, veď je úplne nový! Vlani som ti ho kúpila na Ježiška."
To bola posledná kvapka tohto roku som urobila veľké rozhodnutie. Všetkým dospelým členom rodiny som dala podpísať záväzok: „Zaväzujeme sa na svoju česť a svedomie, že na Vianoce v roku 2004, nekúpime darček nikomu dospelému v rodine. Obdarujeme len neplnoleté deti. Za porušenie záväzku budeme znášať dôsledky."

Ošívali sa, no nakoniec podpísali. Keď sa pýtali, aké dôsledky im hrozia, povedala som: „Radšej sa ani nepýtajte."

Zľakli sa. A zrazu zisťujem, že na tohtoročné Vianoce sa oveľa viac teším. Okrem trápností s nepoužiteľnými darčekmi prebehne všetko, ako má. Bude nás veľa okolo veľkého stola. Pôjdem so sviečkou za dvere pozvať dušičky našich drahých zosnulých, budem plakať, pomodlíme sa, zaspievame si, a pustíme sa do kapustnice...

Želám, milí čitatelia, aj vám šťastné a veselé Vianoce! A ak dostanete a dáte zbytočné darčeky, nič si z toho nerobte. Znamená to, že ste ešte stále veľmi mladí.