osťou, intrigy a politická vražda sú rovnako pravdepodobné v storočí osemnástom, v ktorom sa dej odohráva, ako aj v devätnástom, v ktorom Verdi operu skomponoval, i "tak trochu mimo času", kde dej situoval režisér nedeľňajšej premiéry Slovenského národného divadla Pavol Smolík.

Naša prvá scéna uviedla pôvodnú švédsku verziu diela. Politické pozadie, zavraždenie kráľa Gustava III., pre ktoré Verdi podstúpil peripetie s dobovou cenzúrou, je vonkajším koloritom Maškarného bálu. Ústredným momentom je dráma postáv, láska kráľa Gustáva k Amelii, manželke najlepšieho priateľa Renata. Hoci láska zostala nenaplnená, Gustáv umiera rukou Renata.

Začiatok Smolíkovej inscenácie sľubuje mnoho. Civilne kostýmované postavy, kancelária monarchu so znakom orlice a namiesto "nohavičkovej" postavy pážaťa Oskara elegantná sekretárka. Už druhý obraz prvého dejstva, Ulrikina veštiareň je však gýčovitý a úplne nekompatibilný s predchádzajúcim. Neujasnenosťou a nejednotnosťou koncepcie trpí celá inscenácia.

Svetlé momenty strieda klišé, modernizujúcu koncepciu nihilizuje operne patetické režijné vedenie postáv. Amelia sa bráni Gustavovi s krížom v rukách, vzápätí sa ale v pozičnom súboji hendikepuje tým, že pred ním klesne do poloľahu. Mimo modernizujúci posun zostali zjavenia Ulrikiných kňažiek v momentoch napĺňania veštby a aj fyzická prítomnosť Amelie v Gustavovej árii o láske k nej.

Inscenácii nepomáha opulentná scéna Vladimíra Čápa so symbolizujúcimi rekvizitami, ktorých význam ostal zatajený (padnutá hlava rímskej sochy) alebo prvoplánový (váza ruží, zosobňujúca krehkosť a čistotu Amelie). Kostýmy Ľudmily Várossovej sú krásne, pôsobivo bizarné, no akoby z inej inscenácie.

V prípade Maškarného bálu stojí hudobná zložka nad inscenačnou. Dirigent Rastislav Štúr číta partitúru vo veľkom crescende k pôsobivému záveru. Nebojí sa orchester v lyrických pasážach stlmiť, aby o to viac vynikli dramatické plochy. Tentoraz sa prejavil aj ako dobrý sprievodca, citlivý k dispozíciám spevákov. V premiérovom obsadení krásne mäkkým, farebným, technicky bezproblémovým, výrazovo a dynamicky bohatým sopránom excelovala Iveta Matyášová (Amelia).

Tradične spoľahlivému Michalovi Lehotskému (Gustav) lepšie sedia lyrickejšie polohy partu. Martin Babjak (Renato) po rozpačitejšom začiatku doslova "rozbalil" tretie dejstvo a stúpajúcu úroveň mal v priebehu večera aj výkon Petry Nôtovej (Oskar). Vokálne pozitívny dojem z premiérového obsadenia dopĺňala vydarená dvojica spojencov, Ján Galla a Vladimír Kubovčík.

Maškarný bál rozšíril už aj tak bohatú ponuku Verdiho opier zo stredného a zrelého obdobia v repertoári SND. Nejde o žiaden riskantný krok dramaturgie, režisérske divadlo sa nakoniec tiež nekonalo, väčšina divákov sa sťažovať zrejme nebude.

Autor: MICHAELA MOJŽIŠOVÁ(Autorka je operná kritička)