Antonín Panenka bol hosťom na vyhlasovaní najlepších športovcov Slovenska. Na snímke v strede si stavia loptu na historickú penaltu pred bránkou Nemca Seppa Maiera. FOTO - TASR, ARCHÍV
Slávny futbalista Antonín Panenka mal kopaciu techniku Brazílčana, športový rozum a rafinovanosť špičkového šachistu. Výmyselník, ktorý na majstrovstvách Európy 1976 v Belehrade v najdôležitejšej chvíli šampionátu vybabral pri rozhodujúcom pokutovom kope s nemeckým brankárom Seppom Maierom geniálnou plachtiacou strelou. Stali sme sa majstri. Česi majú na taký kúsok výraz "dloubák", odborníci ho označujú sucho - lob. Zážitok na sto rokov. Nemec už ležal a s panickým výrazom sledoval, ako lopta lenivo smeruje do stredu brány.
Panenkovi nechýbalo z futbalového kumštu nič. Teda, skoro nič. Hráč, ktorý v československej lige nikdy neopustil zeleno-biele farby pražského Bohemiansu (v závere kariéry hral za zeleno-biely viedenský Rapid), nebol akurát rýchly. Na sobotňajšom bratislavskom vyhlasovaní Športovec roku 2004 však v jednej chvíli reagoval ako blesk. Vzácny hosť slávnosti prišiel v športovom, zhováral sa o všetkom a s každým. Keď ho usporiadatelia upozornili: je čas dať sa do gala, zvládol to asi do dvoch minút. Dôstojne, s milým slovom, odovzdal trofej najlepšiemu slovenskému kolektívu, komárňanskému štvorkajaku. Téma futbal je večná, tak sme v nej teda s legendou tejto hry hier pokračovali.
Panenka neprežíva ľahké časy. V Bohemianse bol asistentom trénera, ale dostal výpoveď. Slávny klub, do ktorého prišiel ako jedenásťročný chalan a odohral zaň štrnásť ligových sezón, ide do konkurzu. "Zostal som teda rekreačným futbalistom. Hrávam za mužstvo zväčša hereckých nadšencov Amfora, ale aj za česko-slovenských internacionálov i starých pánov Bohemiansu," konštatoval, nesťažoval sa.
Zvláštne časy, Panenkovi sme pripomenuli, že na slovenskej futbalovej mape už nejestvujú Košice a nie je vylúčené, že osud Bohemky čaká aj bratislavský Slovan. "O Košiciach som nevedel, situáciu v Slovane ako-tak ovládam. Ak by sa to skutočne stalo, Slovensko stráca exkluzívnu značku. Nechápem, že sa nikto z vplyvných ľudí neozve, že nič nepodnikne. Nehnevajte sa na mňa, keď pripomeniem - Slovan bol niekedy vládny klub. Akoto, že každý naňho kašle?" rozvíjal myšlienky futbalový virtuóz.
"Viete, u nás je to takmer rovnaké. V špičkových futbalových štruktúrach chýbajú bývalí veľkí hráči a je ich dosť, ktorí by sa hádam do práce pustili. Kšeft prehlušil všetko. Čo je strašné, nielen mladí ľudia, ale tiež veľká časť mojej generácie kašle na tradície."
Atmosféra slávnosti si pýtala prehodenie výhybky na krajšie témy. Antonín Panenka spomínal, ako si on cibril kopaciu techniku. "Dnešný futbalista, aj ten mladý, si odpracuje ako-tak tréning i zápas a ide bohvie kam. Nielen ja som sa na dvore hrával na nohe s tenisákom, ale trebárs aj s pingpongovou loptičkou. Kopal som všade, do všetkého, čo bolo okrúhle. Samozrejme, toto na skutočný tréning nepatrí, musí to byť náplňou voľného času. Prečo sú Brazílčania takí úžasní technici? Lebo v chlapčenskom veku kopú do lopty dvanásť hodín denne. Aj v Prahe na Letnej tak kedysi bolo."
Príbeh "belehradská jedenástka" sa prirodzene nedal obísť. "Nevidel som ju v televízii tak často, ako by si niekto myslel. Nesporne som však pyšný, že som niečo pre svetový futbal vymyslel. Nenapadlo ma to z ničoho nič. Skúšal som. Aj mi ju jeden brankár, tuším v prípravnom zápase niekde vo Vodňanoch, chytil. Tváril sa hrdinsky, potom sa priznal, že o čomsi takom niekde počul."
A Maier nemohol počuť? Čo keby zostal stáť? "Odkiaľ by sa to v Mníchove dozvedel? Keby zostal stáť, asi by som dodnes robil sústružníka v ČKD. To zo žartu, počul som však vážnejšiu vec, ktorá mohla úplne zničiť môj futbalový život. Smrteľne vážne som sa dozvedel, že sa ,riskantnou' penaltou zaoberali stranícki papaláši. Keby mi to nevyšlo, hrozil by mi postih pre zosmiešňovanie socialistickej vlasti či nadŕžanie kapitalistickému Nemecku. Bol som si však istý, že dám. Kopol som do lopty v momente, keď už Maier letel k zemi. Mal som to premakané," hovoril Panenka očividne rád na túto tému. Spomenul, že sa s Maierom zopárkrát stretol. "Falošne sa tváril ako veľký kamarát, priateľsky ma objímal, lichotil. Ale niekde som sa dočítal - vraj má v garáži môj obraz a hádže doň šípky," usmieval sa 56-ročný futbalista.
PETER FUKATSCH
