Jozef Gönci

"Po aténskych finále mi mobil v kuse pípal. Zvlášť po zisku bronzovej medaily. Za pár minút mi nabehlo vyše sto esemesiek. Najkrajšie bolo uvedomenie si, že ma ľudia doma na televíznej obrazovke naživo sledujú a drukujú mi. Rodina, strelci, kamaráti, spolužiaci... Všetky gratulácie boli milé, ale tuším, že najväčšmi mi utkvela v pamäti esemeska od Juraja Minčíka. Bronzový slalomár zo Sydney, ktorý nemal šťastie nominovať sa do Atén, mi napísal čosi v duchu: Vedel som, že nájdeš v sebe silu prekonať problémy, v ktorých si bol na minulej olympiáde a po nej, a vrátiš sa na stupeň víťazov zaslúžil si si to."

Michal Martikán

"Zažil som množstvo gratulácií. Ak predsa mám vybrať jednu, tak bezprostrednú otcovu po olympijskom finále. Málo slov, veľa citov. Aj trochu sĺz. Je až dojímavé zistiť, ako veľmi ste potešili svojho otca."

Peter Hochschorner

"Najmilšie bolo, koľko ich prišlo. Určite cez sto, už som mal plnú pamäť v telefóne. Stihol som odpisovať akurát ďakujem, ďakujem. Tak veľa ich dorazilo."

Pavol Hochschorner

"Viac ako najzvláštnejšia či najzábavnejšia gratulácia mi v hlave utkvel ten zhon, aký som tesne po víťazstve mal. Ani som tie esemesky nečítal, len prepínal. Hneď som totiž musel utekať na doping a odtiaľ polonahý na stupne víťazov. Až tam som sa stihol obliecť."

Elena Kaliská

"V tom návale šťastia som ich nerozlišovala. Všetky gratulácie a esemesky ma rovnako potešili, málokedy v živote dostane človek na mobil toľko príjemných správ."

Jozef Krnáč

"Každá gratulácia potešila. Tie blahoprajné esemesky som si chcel nechať, ale keď ma aj s mobilom hodili do mora, musel som ich oželieť. Už to nešlo."