Juraj Hrčka a Zuzana Moravcová. FOTO - FILIP VANČO

Majú krásne letné mená - Júlia a August. Ich divadelní predchodcovia Rómeo a Júlia sa na začiatku hry zaľúbili, na jej konci pomreli. Dnešní mladí robia všetko naopak - najprv chcú zomrieť, potom zaváhajú, či sa im predsa len nepodarí zaľúbiť sa. Aký majú však milenci z Nórska dnes problém? Určite im nič nechýba. Tak prečo sa dali zaviesť taxíkom k fjordu, aby tam ukončili svoj mladý život skokom z útesu?

Pre Júliu - ak môžeme veriť jednému z jej vyznaní - je nechcieť nič jedinou možnosťou, ako mať všetko. Ochutnala už celý svet a vypľula ho z úst skôr, ako pocítila jeho skutočnú chuť. Jej známy z chatu August je typ "lúzera", najradšej by od rána do večera volal o pomoc. Všetko je preňho problémom, predovšetkým on sám.

Hra Švajčiara Igora Bauersmimu, inšpirovaná skutočným príbehom dvoch samovrahov, ktorí sa spoznali pri "chatovaní" a neskôr spáchali spoločnú samovraždu skokom z výšky 600 metrov. Jej štruktúra je jednoduchá. Až príliš. Dvaja sa rozprávajú a rozprávajú. Najprv cez internet, potom naživo. Ak nechceme, aby diváci neumreli skôr ako hrdinovia, musíme niekedy viac, niekedy i menej vtipným dialógom dodať nápad - režijný i scénický. Na komornú inscenáciu je inscenácia režisérky Vladislavy Fekete riešená prekvapujúco veľkoryso, s dobre zapadajúcimi dokrútkami Juraja Johanidesa, efektným svietením, ale predovšetkým s vynikajúcou scénou Evy Rácovej. Ak má niekto chuť, môže začať analyzovať konotácie otvoru, ktorým sa herci dostanú do čistého bieleho priestoru. Toto iglu je raz vesmírom, inokedy kusom domova, je v ňom útulne i nebezpečne zároveň. Zvlášť efektný je úvod - chatovanie dvoch stratencov v globálnom svete dostalo krásny výtvarný i významový kontext - ľudské embryá plávajú chladnou štruktúrou sveta. Kostýmy tej istej výtvarníčky zabezpečujú nielen to, aby herci v skalách "nezamrzli", ale na mnohých miestach účelne posúvajú dej.

Ani tá najlepšia scénografia však inscenácii nepomôže, ak produkcia nemá oporu v hereckých výkonoch. Zuzana Moravcová je krehká, tvrdohlavá, šarmantná samovrahyňa, Juraj Hrčka je menej odhodlaným nahrávačom. Obaja herci opäť preukázali, že sa s nimi dá rátať do náročnejších úloh.

Bauersimov text, úspešný na mnohých javiskách, znie tu i tam priveľmi schematicky. V Nitre sa im však podarilo z neho urobiť príjemnú, zimnú rozprávku o hľadaní šťastia, ktoré nám skutočne nikto nemôže dodať zvonku. Produkcii chýba výraznejší záver. Akoby nás nabádala, aby sme pointu života hľadali sami a naživo.