vedľa seba ako zviazané neviditeľným opaskom. Napriek tomu, že ho biskupský úrad situoval na malú farnosť, schovanú medzi Sencom a Trnavou, pozná ho takmer celé Slovensko. Už vyše desať rokov sa mu darí prihovárať poslucháčom rádia Twist. Upozorňuje ich na duchovný rozmer života, ktorý obsahujú aj banálne udalosti každého dňa. Ján Sucháň.

Keby sa otvorili brány kostola, z kazateľnice dovidíte na krčmu. Koľkí vaši farníci po omši zájdu na pohárik?
Nemám o tom prehľad! (Smiech.) Ľudia však majú veľa spoločných problémov a záujmov a potrebujú nejaké miesto, kde by si o nich mohli pohovoriť. V moderných pastoračných centrách sa takéto priestory už budujú a po bohoslužbe sa ľudia majú kde stretnúť. Je to veľmi dôležité, lebo si môžu byť navzájom nápomocní.
Pred 2. svetovou vojnou existovali Spolky striezlivosti. Je dnes nadužívanie alkoholu rovnako naliehavou témou pre kňazov, ako bolo vtedy?
Určite sú na Slovensku oblasti, kde tento problém pretrváva, kde aj keby na chlieb nebolo, na alkohol sa vždy nájde. Ľudia v ňom nachádzajú zdanlivú útechu a nové perspektívy, v čom má cirkev naozaj široké pole, aby robila niečo konkrétne.
Naša spoločnosť považuje Vianoce za sviatky rodiny. Ako vidíte dnešnú rodinu, ktorá sa už odlišuje od tej spred 20 rokov, keď rozdiel medzi otcom a matkou sa stráca nielen v mestách, a nezamestnanosť spôsobuje, že často ženy pracujú, a muži nie?
Nedávno som dostal e-mail od muža, ktorý hovorí, že je ateistom. Pýtal sa ma, ako sme mohli dovoliť urobiť z Vianoc komerčnú záležitosť, pretože v minulosti bol tento sviatok aj pre neveriacich symbolom spolupatričnosti, blízkosti, pokoja a porozumenia. Naozaj neviem, či sú za to zodpovedné len náboženstvá a cirkvi. Mnohé nie je také, ako bývalo, ale je na ľuďoch, či podľahnú davovej psychóze, alebo budú vnútorne slobodní. Je len na nich, prečo si rodinu vlastne založili, čo od nej čakajú a čo pre ňu robia. Poznám rodiny, kde manželka donesie domov viac peňazí ako muž a pre muža to iste nie je ľahké, ale keď sú to ľudia, ktorí žijú pre deti a jeden pre druhého, tak ich to nemôže frustrovať. Úlohy v rodine sa určitým spôsobom môžu meniť, ale rohodujúcim ostáva posolstvo Vianoc, kde vzťah ľudí v láske je prvoradý.
Symbolom Vianoc je dieťa. Sú dnešné deti iné, ako v čase, keď ste boli dieťaťom vy?
Keď chodím do školy, vidím, aké sú dnešné deti suverénne a sebavedomé, a ani nechcem hovoriť o tom, čo všetko sa človek od nich podozvedá... Niečo sa tu stalo, niečo tu chýba. Vyrastal som na dedine a kontakt s prírodou vo mne vybudoval základnú úctu k všetkému, nielen živému. Keď som videl nedávno v televízii zábery na množstvo mŕtvych veľrýb a delfínov v Austrálii, ktoré si samy spôsobili túto smrť, považoval som to za hroznú odpoveď pre človeka, ktorý priveľmi zasahuje do prírody a do života celej zemegule. Tu nie je predsa všetko samozrejmé. Keď narastie strom, nemôžem ho zničiť len preto, že mi prekáža to, kam vrhá svoj tieň. Ľudia sú súčasťou prírody a nemôžu donekonečna brať, útočiť a šliapať po nej a potom čakať, že sa im odvďačí dobrým... Je to stála výzva aj pre kresťanstvo - vychovávať človeka na úctu k životu.
Ide však o dôsledky pôsobenia technológií vyspelých spoločností, ktoré vyrástli práve na kresťanskej kultúre. Nie je to azda tak, že kresťanské cirkvi - či už katolícka, reformovaná, alebo ortodoxná - vždy mali dobyvateľského ducha?
Ak je to tak, je to zlé... Sloboda však znamená dať priestor druhému, počúvať ho a netváriť sa, že len ja mám pravdu. A aj keď ju mám, nemôžem ju človeku vnucovať a páchať násilie, ako sa to veľakrát dialo aj v mene duchovných hodnôt.
Nie je na Slovensku cestou k dosiahnutiu takejto tolerancie odluka cirkvi od štátu?
Pokiaľ myslíme štát len ako štruktúru, tak áno. Pokiaľ je štát spoločnosťou, tak nie - cirkev je súčasťou spoločnosti. Vidím tu však priestor pre náboženstvá, aby samy ukázali, čo dokážu. Mnohé by bolo transparentnejšie.
Základom Evanjelia je láska. Nie je však riešením dnešných konfliktov, ako to píše izraelský spisovateľ Amos Oz o svojej komunikácii s Palestínčanmi, že dôležité je skôr zdvorilo sa dohodnúť na spoločnom cieli, bez podmienky niekoho milovať a nútiť ho milovať seba?
My ľudia by sme mali byť bratia a sestry. Východiskom by teda malo to, že nesmieme všetko vrátane života odvodzovať od seba samých. Nech človek prichádza z ktoréhokoľvek náboženstva, viera nás presahuje svojím tajomstvom. A to, že v rozličných kultúrach to tajomstvo nazývajú iným spôsobom, by v nás nemalo vyvolávať odpor voči druhému človeku. Bojíme sa však neistoty a dvojznačnosti. Chceme mať všetko očividné a isté, a preto sa zmocňujeme vecí a chceme sa zmocniť aj Boha. Môžeme vlastniť napríklad tanier, ale nie duchovnú prítomnosť v živote a pravdu. Nemôže vlastniť človek človeka - človek človeku môže patriť. Preto musíme načúvať iných, byť voči nim slušní a dať im priestor, aby sa mohli realizovať.
Nedesí vás narastajúca intolerancia, ktorú mnohí zľahčujú?
Isteže, stretávam sa s ňou denne a vidím, že agresivita medzi ľuďmi rastie. Stále je tu však príležitosť, aby to bolo inak. Zápas tolerancie s agresivitou tu vždy bol, je, aj bude. Dnes je však umocnený zlou ekonomickou situáciou našich ľudí.
Disktujú s vami vaši farníci?
Ale áno. Občas rozmýšľam, či by nebolo lepšie najskôr načúvať ľudom a vytvoriť priestor, kde by sa dalo otvorene hovoriť o ich problémoch. Mám však skúsenosť z iných miest, kde som pôsobil, že sa dá prekonať rôznorodoť poslucháčov tým, že im rozprávam ja. Chvíľu trvalo, kým prišla reakcia, ale prišla vždy.
S kým diskutujete? Oponuje vám vôbec niekto?
Dostával som občas anonymné listy, s autormi ktorých nebolo možné diskutovať. Často to boli jednostranné posolstvá, z ktorých som cítil, že sa ich pisateľom uľavilo, keď vychrlili na papier svoju náladu, ako by im praskol nejaký pľuzgier a oslobodili sa. Ak im to pomohlo, vďaka aj za to. Stretávam sa však aj s inými ľuďmi, s priateľmi, ktorým nie je ľahostajné to, ako žijeme. Patrím ku generácii, ktorá pestovala túžbu po poznaní a tá nás ani teraz neopúšťa. Niekedy si hovorím, že by už bolo dobré trochu sa utiahnuť, ale trvá to len chvíľu, lebo keď vidím okolo seba, ako sa tu žije, znovu ma to volá prispieť svojím dielom: 'Ľudia, veď môžeme ísť aj inou cestou!' Niekedy sú pravdy života, a to, ako by sme mali žiť, veľmi jednoduché.
Napríklad? Máte na mysli Desatoro?
Môže byť, ale išlo mi o poznanie, že život k nám prišiel ako dar, ktorý má úžasnú hodnotu. A je na nás, či budeme z neho len brať a pozerať sa, kto nám čo kde dá. Či máme z neho kradnúť a znepríjemňovať iným ľuďom život, alebo sa pokúsiť byť tými, ktorí chcú prispieť a nepýtať sa, čo za to. Je to výzva - mnohé mi bolo dané, musím dávať aj ja. Robiť zo života sviatok a hostinu nielen vtedy, keď to predpisuje kalendár. Aby boli Vianoce, keď sa stretne človek s človekom.
Keď sa poslucháčom prihovárate cez rozhlas, iste uvažujete o širšom publiku. Čo by vám zišlo na um, ak by ste mali pomenovať charakter slovenskej spoločnosti?
Radi vidíme sami seba, dejiny a predkov v pozitívnejšom slova zmysle. A aj keď to, čo k nám dnes často prichádza zvonku a vydáva sa za kultúru, nie je v skutočnosti žiadnym „svetlom", nemôžeme byť sami so sebou spokojní. Väčšina ľudí sa tu hlási k viere a vôbec to nie je vidieť. Veď veriaci človek by mal byť nositeľom optimizmu a nádeje. Podľa nedávnej štatistiky však patríme k najpesimistickejším občanom z 25 krajín.
Hovoríte o nesprávnej nálade?
Skôr o tom, že proklamovaná viera nie je premietnutá do každodenného života. Pri obave z budúcnosti, aj pri vstupe do EÚ, mnohí ľudia hovorili: "Aby nám čím skôr len dobre bolo!" V našich dejinách sa stalo veľa udalostí, keď bolo potrebné priamo riešiť veci, ale vždy sa našiel nejaký spasiteľ, ktorý ponúkal lacné riešenie a tvrdil, že ich môžeme obísť. Že je lepšie pravou rukou poškrabať sa za ľavým uchom. Nevstúpili sme teda priamo do problému, neprežili sme si tú drámu. Máme na svojej ceste veľa hrbolov, ku ktorým sa budeme musieť znovu vrátiť, tak ako to býva v živote jednotlivca. Keď človeku niečo je, môže si dať tabletku alebo si vypiť pohárik a odľahčiť si tak život, ale úloha, pred ktorou uteká, si naňho aj tak počká a stretne ho niekde inde a ešte k tomu znásobená. Keď pozorujeme Kristovu cestu, vidíme, že aj on sa bál toho, čo malo prísť, ale nikdy neuhol a vstúpil do zápasu. Pokiaľ sa toto nenaučíme, tak budeme nedospelí ľudia, nedozrejeme.
Spomínate Evanjelium, ktoré ľudia žijúci na našom území poznajú od čias Cyrila a Metoda. To je dosť dlhý čas na to, aby boli iní, akými sú dnes...
Sypem si popol na hlavu aj za všetkých predkov a generácie pred nami, pretože hoci sme život vnímali skrz neslobodu, ktorá tu bola, neviem, či sme v mene slobody ľudí ešte viac nezotročovali. Tvrdili sme im - spoľahnite sa na nás, keď to urobíte tak, ako vám vravíme, vyhrali ste život. Lenže to takto nefunguje. Je mi smutno, že v našich chrámoch máme ľudí, ktorí sú zohnutí pod ťarchou, ktorú sme im naložili na plecia.
Nie je to prehnaná zodpovednosť?
Nezrelosť ľudí v našom národe nemožno pripísať len tej neslobode, ktorá tu bola 40 rokov. Vychovával ich niekto ešte oveľa skôr. Nemôžeme teraz tvrdiť, že sme úplne bez viny, ak naša spoločnosť prežíva svoj osud nedospelo. Nedá sa človeka zobrať za ručičku a previesť ho celým slzavým údolím až ku hrobu. Musíme mu dopriať rozvinúť samého seba, tak ako rodič, ktorý vychováva dieťa a najskôr mu ukazuje, čo smie a čo nie, ale napokon to dieťa podrastie, bude mať 18 a začne napĺňať vlastný svet. Matka je možno nešťasná, že dospievajúca dcéra alebo syn sa už o ňu celkom neopiera a všetko jej nepovie, ale vie, že sa inak nedá, a nakoniec to dospievajúce dieťa bude vo vzťahu k rodičom spolupracovníkom.
Týkajú sa tieto vaše myšlienky napríklad aj kňaza Jozefa Tisu, ktorý spoluprácu s fašistickým Nemeckom odôvodnil úprimnou snahou o záchranu svojich ovečiek - slovenského národa?
To mi nezišlo na um, ale ak to tak bolo, môže to byť aj tento príklad. Vtedy som však nežil... Mňa náboženstvo oddávna oslobodzovalo. Mal som obdobia, keď som chcel z neho odísť, ale vrátil som sa, lebo som spoznal, že na kresťanstve je niečo pekné a mocné, čoho sa nemôžem vzdať. Chýbalo by mi.
Boli ste aj vy maloverný?
Isteže. Pre niekoho je viera gombička, ja si však každý deň odznovu musím svoju vieru prehodnocovať, trápiť sa a zápasiť o ňu. Ale je to dobre, teším sa z toho - človek cez to rastie.
Existuje okrem viery aj niečo pozemské, čo vás v našej spoločnosti napĺňa optimizmom?
Určite sú to naši mladí ľudia, ktorí sú už samostatnejší a nechcú niekoho, kto by im stále organizoval život, určoval, čo sa smie alebo nesmie. A to nie preto, že by chceli byť zlí alebo neviazaní, ale stoja o to, aby v plnej váhe prebrali zodpovednosť za svoj život - nepotrebujú sa za niekoho, alebo niečo schovávať.
Mladí ľudia však majú tendenciu žiť osamotene a neponáhľajú sa zakladať si rodiny...
Každý má právo zariadiť si svoj život podľa svojich možností a schopností. Nestačí lamentovať a nariekať nad tým, že sa tu nerodia deti. Treba hľadať príčiny, prečo je to tak a pomáhať ich odstraňovať. A keby nám aj hrozilo, že ako národ máme vymrieť, v čo neverím, život a svet pôjdu ďalej ako dosiaľ.
Naši kresťanskí politici radi poukazujú na to, že slovenská spoločnosť sa ozdraví len pri podmienke, že sa život mladých ľudí bude držať prísnych pravidiel, ktoré obsahuje sväté písmo...
V poriadku. Uvediem príklad - niekto si myslí, že keď sa naučí katechizmus, úplne mu to stačí a ak podľa neho bude žiť, vyhral život. Život je však viac. Katechizmus je ponuka, je to súbor pravidiel, ktorý tvorí mantinel. Mám rád obrazy zo športu - aj športové ihriská sú ohraničené mantinelmi a každá hra má svoje pravidlá, ale ani hokej, ani futbal sa nehrajú pre pravidlá, ale pre samotnú hru. Hra je najviac - život je najviac. To rozhodujúce sa odohráva predsa v človeku. Najväčšou autoritou je svedomie. Je veľmi jednoduché prísť na námestie v zlate, povedať ľudom, čo smú, čo nie, kto a čo ich ohrozuje, kto je ich nepriateľ a potom sa vrátiť do svojho sveta vyzdobených komnát. A naši kresťanskí politici niekedy zametajú problémy našej spoločnosti pod stôl... Ježiš však žil s ľuďmi a nestrašil ich. Keď vedel a mohol, pomohol. Nekládol ľuďom na plecia ťažké bremená, to robili druhí. Keď večeral s apoštolmi, nenazýval ich sluhami, ale priateľmi, a s týmto posolstvom ich posielal do sveta.
Cítite sa byť nepochopený?
Nie, len rozprávam tak a toľko, koľko viem. Som šťastný človek. Som vďačný všetkým ľuďom, ktorých som dosiaľ stretol, obohatili ma. Som vdačný za všetko, čo ma v živote stretlo, formovalo ma to. Je mi blízka myšlienka z básne Milana Rúfusa Óda na radosť o podkúvaní žriebätka. Hoci mu je to veľmi nepríjemné, neskôr, keď stúpa s nákladom strmo hore kamením, ďakuje za tie podkovy. Starosti, bolesti a prehry, ktoré nás stretnú, veľakrát vnímam ako takú podkovu. Ako oheň, ktorý človeka páli, ale nespaľuje, čistí, oslobodzuje, formuje. Preto by sme sa nemali báť skúšok. Nestačí si vinšovať len veľa zdravia a šťastia, zaiste sú to hodnoty, ale šťastný môže byť aj ten, kto vie o utrpení. Dokonca môže byť viac šťastný ako ten, čo ho v živote nič nestretlo, pre ktorého je každý deň "happy".
Takže by sme si mali navzájom želať počas sviatkov poriadne podkovy?
Aj. (Smiech.) Veď naozaj, prečo je podkova symbolom šťastia? Prajme si však, aby sa už dnes Ježiš narodil v našom srdci, v Duchu, pre hlbokú radosť.

Kto je to:
Ján Sucháň (1951) - po ukončení Teologickej fakulty UK v Bratislave bol v roku 1975 vysvätený za kňaza a jeho prvým pôsobiskom sa stali Šahy. Nasledoval Pezinok a Dóm sv. Martina v Bratislave, kde bol kaplánom. Správcom farnosti sa stal v Bratislave - Lamači.Odtiaľ bol nasmerovaný do obce Krakovany, momentálne pôsobí v Čataji. Od roku 1993 vysiela na vlnách rádia Twist krátke zamyslenia, na základe ktorých vydal knihy Prihováram sa Vám, Z tmy na svetlo, Ži a nechaj žiť. Kniha Úvahy slobodného človeka v slobodnej Európe vznikla po jeho pôsobení v rádiu Slobodná Európa. Je jedným zo zakladateľov Teologického fóra.

Autor: TINA ČORNÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ