Ľudia a udalosti V Rumunsku dodnes neutíchla diskusia o tom, čo sa vlastne u nich v decembri 1989 stalo: bola to revolúcia alebo puč v rámci vládnucej komunistickej elity? Každopádne bol pád diktatúry Nicolae Ceausesca v Rumunsku najkrvavejším koncom komunistickej diktatúry v strednej a východnej Európe. Koniec "génia Karpát" sa začal masovými demonštráciami v Temešvári 16. decembra 1989, pred 15 rokmi.

Temešvár je významným národnostne zmiešaným, priemyselným a univerzitným centrom v blízkosti maďarských a juhoslovanských hraníc. Aj preto patril v rámci Rumunska vždy medzi modernejšie a liberálnejšie miesta.

Nepokoje sa začali kvôli maďarskému kalvínskemu kňazovi Lászlóovi TŚkésovi, ktorý odmietal napriek nariadeniu vrchnosti opustiť svoj úrad. Polícia a obávaná tajná služba Securitate sa ho 16. decembra rozhodla vysťahovať násilím. Okolo TŚkésovho domu sa však zhromaždili jeho farníci, aby kňaza bránili. Dav nespokojencov postupne rástol a zaberal ďalšie ulice a námestia Temešváru. Na druhý deň začala armáda a polícia do davu strieľať. Niekoľko desiatok ľudí zabili.

Nespokojnosť s Ceausescovou diktatúrou rástla v Rumunsku dlho. Ekonomika krajiny sa blížila ku krachu. Väčšina toho, čo upadajúce hospodárstvo vyprodukovalo, od potravín až po elektrinu, išlo na vývoz. Ľudia mali potraviny na lístky a v zime v nevykúrených bytoch doslova hladovali. Dávky pre dospelého na mesiac klesli na 315 gramov masla, 9 vajíčok a 1,4 kilogramu mäsa, ľudia sa živili prevažne strukovinami. Vodca však národu vysvetlil, že mäso nejedia preto, že by ho nebolo, ale preto, lebo je nezdravé.

Diktátor napriek nedostatku vymýšľal monštruózne stavby. Najznámejšou je päť kilometrov dlhý Bulvár socializmu a Palác republiky, rozprestierajúci sa na ploche jedného štvorcového kilometra. Kvôli nim zrovnali so zemou historický stred Bukurešti. To všetko sprevádzal vypätý nacionalizmus, útlak menšín a kult osobnosti, ktorý už vtedy v Európe nemal obdobu.

Ceausescu zo začiatku nebral demonštrácie príliš vážne. Armáde nariadil, aby ich potlačila a odletel na návštevu Iránu. V súkromí sa vyhrážal, že Temešvár vymaže z mapy Rumunska.

Demonštrácie sa však v priebehu niekoľkých dní rozšírili aj na iné mestá. Keď sa Ceausescu vrátil, situácia sa mu už vymkla z rúk. 21. decembra vystúpil posledný raz na verejnosti. Zvolal masovú demonštráciu na námestie pred Palác republiky, aby odsúdil "banditov z Temešváru" a ostatných uchlácholil sľubom vyšších platov. Dav ho však vypískal a dovtedy lojálna televízia to odvysielala.

Na druhý deň armáda oficiálne prešla na stranu demonštrantov. Ceausescu nasadol so ženou a spoluvládkyňou Elenou na streche svojho paláca do helikoptéry a pokúsil sa o útek. Onedlho oboch zatkli.

Moc v krajine prevzal Front národnej spásy, ktorý tvorili bývalí komunisti, niekoľkí disidenti a predstavitelia maďarskej menšiny. Na mnohých miestach však pokračovali boje s dodnes záhadnými "prívržencami" bývalého režimu. Šírili sa správy o desiatkach tisíc obetí bojov, ktoré sa našťastie ukázali byť nepravdivé. Revolúcia si aj tak vyžiadala okolo tisíc mŕtvych.

Na čelo Frontu národnej spásy sa postavil Ion Iliescu, ktorý bol roky členom ústredného výboru komunistickej strany a Ceausescovým favoritom. Potom sa však s vodcom rozhádal a on ho vykázal ho do vysokej straníckej funkcie na vidieku. Iliescu získal prezidentské právomoci (na čele krajiny zostal s jednou štvorročnou prestávkou až do nedeľných volieb). Pod jeho vedením moc prevzali "dobrí komunisti", pozície v armáde či tajných službách si zachovali príslušníci obávanej Securitate. Lustrácie či otváranie archívov komunistických tajných služieb sa nikdy nekonali a vďaka tomu dodnes nevieme, čo sa vlastne v Rumunsku v roku 1989 odohralo.

Je pravdepodobné, že časť vedenia strany a armády, možno aj s prispením Moskvy, už dlhšie pripravovala puč, ktorého cieľom bolo Ceausescovo odstránenie, pri zachovaní nejakej reformovanej verzii komunizmu. Do toho sa im priplietlo viac-menej spontánne ľudové povstanie.

Teóriu o puči podporuje aj nápadná rýchlosť, akou sa vedenie armády zbavilo diktátora. Nicolae a Elenu Ceausescovcov 25. decembra postavili pred narýchlo zvolaný vojenský súd a ešte v ten istý deň ich popravili. Aj keď si obaja najvyšší trest zaslúžili, samotný proces bol fraškou a dodnes vzbudzuje pochybnosti, či nešlo skôr o snahu novej moci umlčať nepríjemných svedkov.

Zajtra - Paul Klee