V neveľkej miestnosti nie je miesto na zbytočné papierovačky, šanóny a pečiatky. Stará lampa, rádio, obrazy, skriňa či malý ošúchaný pultík plný obuvníckeho náradia toho spolu s ich majiteľom už zažili neúrekom. Karol Kolman sa „šustrovskému“ remeslu venuje už viac ako 60 rokov!

„Raz, keď som išiel po žilinskom rínku, cez okno ktosi vyhodil šidlo. Vzal som ho a šiel vrátiť učňom, čo sa v dielni handrkovali. Tí sa ma hneď spýtali, či by som sa nešiel učiť za šustra. Chodil som ešte do meštianky, ale lákalo ma to. Odhlásil som sa preto z nemčiny, aby som mohol chodiť do dielne a pomáhať tam. Na konci školského roka som v piatok dostal posledné vysvedčenie a v pondelok o šiestej ráno som už stál nachystaný do učenia,“ spomína Karol Kolman. Bolo to 1. júla 1939.

„Učenie, to nebola, len odborná robota,“ pokračuje v spomienkach. „Keď bolo treba, musel som aj koberce prášiť, drevo rúbať či so starou paňou chodiť na nákupy.“ Hoci sa žilo biedne, bol čas na robotu aj na zábavu. V sobotu obuvníci dlho do noci pracovali, v nedeľu topánky roznášali a v pondelok flámovali. „Nosievali sme zákazníkom hotové topánky. Tovariš dostal za službu zopár cigariet. Môj prvý tringelt bol 45 halierov. Raz mi dal prokurista až päť korún. To vám bol peniaz! Za korunu sa napríklad dalo kúpiť desať deka šunkových odrezkov.“

Prvú vlastnú dielňu mal Kolman už ako dvadsaťjedenročný. V tých časoch boli v móde topánky nazývané „peštianky“ alebo „balatonky“ - okrúhle s hrubými podošvami. Ak ste chceli byť „in“, museli vám topánky aj pekne vŕzgať.

„Tí, čo mali na to, mohli si dovoliť topánky na mieru, ručne ušité stáli 120-130 korún. Ostatní si ich kupovali u Baťu za 39 korún, pracovné boli aj lacnejšie.“

Podľa skúseného majstra sa dnes musí remeselník obracať viac ako voľakedy. Nájom, elektrina, materiály, všetko je drahé.

„Všetky opravy, ktoré sem prichádzajú, nestačím robiť. Väčšinou len vyrábam opasky a sandálky. O tie má záujem aj zahraničie,“ prehodí medzi rečou. So zákazníkom, ktorý si prišiel dať opraviť opasok, sa dali do reči. Pospomínali spoločných známych, kto mal koho za ženu, kto kde robil, čo sa kedy stalo.

„Takto je to stále. Kadekto zablúdi skôr na kus reči ako s opravou. Ale aspoň je veselo. A to je dôležité, lebo dnes je to veru všade bieda,“ dodáva Karol Kolman.

ANDREA HARMANOVÁ