Stalo sa už nepísanou tradíciou, že vždy ku koncu roka sa na pôde Slovenskej filharmónie uskutoční netradičný koncert. Po Mariánovi Vargovi a Ive Bittovej sa tento raz objaví virtuóz, ktorý sa už dlhé roky suverénne pohybuje medzi džezom a klasickou hudbou. JIŘÍ STIVÍN je energický muž a nerobí rozdiely medzi tým, či hrá Vivaldiho v historickej budove alebo improvizuje v malom džezovom klube. Ako nám prezradil krátko po skončení skúšky so Slovenským komorným orchestrom, v Bratislave bude koncertovať v smokingu, no s neodmysliteľnou šiltovkou a s nevinným úsmevom dodal, že popri klasike zaznejú aj rôzne "vtákoviny".

Väčšina ľudí vás pozná ako džezmena, no klasickej hudbe sa venujete rovnako intenzívne. To napokon dokazujú aj vaše dva najbližšie koncerty - najskôr budete hosťom Moyzesovho kvarteta a ďalší deň Slovenského komorného orchestra Bohdana Warchala. Prezraďte o nich niečo viac.

S moyzesovcami i warchalovcami som spolupracoval v minulosti už niekoľkokrát, takže to vlastne len trošku oprášime. Doteraz sme ale hrávali klasiku, kým teraz zaznie aj moja skladba Adventný quodlibet. Hovorím tomu quodlibety, ale sú to vlastne koláže alebo hudobné komentáre ku skladbám známych autorov. Zacitujeme nejaké úryvky, ja do toho budem voľne improvizovať. Je to notová partitúra v džezovom duchu. Pred chvíľou sme si to prehrali.

Vedia klasickí hudobníci swingovať?

Keď sa im to správne povie, tak áno. Nejde však vlastne ani tak o swing, ako o cit pre hudbu. Je to podobné ako kedysi, baroková a džezová muzika má veľa spoločného.

V rámci barokových skladieb skladatelia často prenechávali interpretom možnosť improvizovať. Využijete ju aj v Bratislave?

Telemann v skladbe, ktorú zahráme s warchalovcami nepredpísal voľnú kadenciu. Vynahradím si to však s moyzesovcami pri Vivaldim. Tam si tú píšťalku vyženiem.

Dočkáme sa aj ľudoviek?

Jasné. Pásli ovce valasi a podobne, to sa tam všetko presadí. Keďže sa blížia Vianoce, tak zaznejú aj nejaké koledy. Vtákovín bude dosť.

Na improvizáciu si netrúfa hocikto. Prečo?

Založil som centrum pre improvizáciu v umení. V rámci našich víkendov sa často stáva, že tí, ktorí vedia hrať, nezaimprovizujú vôbec nič. Alebo si zoberte, ako malé deti krásne maľujú, a potom prídu do školy a koniec. Fantázia odrazu utečie. Ovládať nástroj je samozrejme dobré, ale nie je to podmienka, aby som mohol tvoriť. Keď sa rozhodnem, že odteraz bude zo mňa slávny baleťák, začnem povedzme takto hýbať palcom. Ak si poviem, že ide o ten najkrajší tanec, možno s tým urobím dieru do sveta. Ide to!

Takže cieľom aktivít centra je nájdenie vlastnej osobnosti?

Hej. Často mi tam prídu deti, ktorým poviem, aby niečo zahrali a ony na to, že to nejde lebo nemajú noty. Ale tie noty sú predsa len pomôcka! Človek musí najskôr sám počuť to, čo chce zahrať. Keď im poviem, zahrajte mi, čo ste mali dnes na obed, tak začnú premýšľať a časom zistia, že sa to vlastne dá.

Básnik Christian Morgenstern tvrdil, že človek by si mal po celý život v sebe uchovať dieťa. Súhlasíte?

Keď si ľudia zavrú tie vrátka dozadu, tak sa z nich stávajú suchári. Poznáte takých tých dospelých tridsiatnikov. Detstvo udržuje človeka pri živote a dáva mu obrovskú energiu.

Vy ste toho jasným príkladom.

To viete, že áno. Povedal by som, že teraz som tak v puberte.