neposlúchalo, radí: „Áno, majú ho dať. Zásluhovosť darov by si rodičia nemali pliesť. Napríklad príliš prepychový dar možno dať dieťaťu aj za zásluhy, ale treba to posunúť na inokedy, nie na Vianoce.“
Sú deti, ktoré sa dožadujú darčeka už nielen spôsobom, ktorý nazývame „pílenie uší“, ale štýlom, ktorý hraničí s terorizmom. Podľa psychologičky má rodič právo povedať dieťaťu nie, ak napríklad darček presahuje jeho možnosti. „Môže však dať dieťaťu nádej, že tú vec raz môže dostať, ale bude na tom musieť samo zapracovať.“ Hovorí, že darčeky na Vianoce majú síce zohľadňovať želanie dcéry či syna, ale nie každé želanie.
Tam, kde nechýbajú peniaze, býva podľa nej problémom prebytok darčekov. Ich hodnota sa v očiach detí znižuje, najmä ak nemali možnosť po nich aspoň nejaký čas túžiť a dostali ich v predstihu, neprimerane veku. „Rodičom s finančnými ťažkosťami býva zase ľúto, že deťom nemôžu dopriať viac. Mali by však vedieť, že ich deti sa tým ocitajú v pre budúcnosť možno priaznivejšej situácii než tie, čo uspokojenie túžob nemusia nikdy odkladať. Ak dávajú svojim deťom citovú istotu, a hoci aj malé darčeky, ktoré potešia, nemôžu im dať viac.“ (ru)
