Potom, ako zničili režim Talibanu a organizáciu al-Káida pripravili o základne v Afganistane, sú jastrabi Bushovej vlády na koni. Počas minulého víkendu sa americkí armádni predstavitelia stretli v Somálsku s vojnovými diktátormi z Rahanweinskej armády odporu, aby hovorili o spoločnom útoku na neskúsenú somálsku vládu a námestník ministra zahraničia pre záležitosti Blízkeho východu Ryan Crocker odletel do Kurdmi ovládaného severného Iraku, aby pripravil podklady útoku na režim Saddáma Hussajna.
Ďalšia fáza „boja proti terorizmu“ je už možno rovnako blízko ako tradičná novoročná opica a pochybovačné, odporujúce hlasy vo Washingtone takmer celkom stíchli. Bombardovanie je posledným módnym výkrikom a víťazstvá bez obetí sa začínajú v Spojených štátoch považovať za samozrejmosť, pričom sa takmer všetko zdá možné. Starovekí Gréci nazývali toto duševné rozpoloženie „aroganciou“ – a čakali, že príde Nemezis.
Mimo Spojených štátov prevláda pocit, že USA príliš expandujú a znepokojení sú aj najbližší spojenci. Napríklad 11. decembra varoval britský veliaci dôstojník obrany, admirál Michael Boyce, že emocionálne uspokojivé ohňostroje v Afganistane sotva ovplyvnili to, že teroristická hrozba tu zostáva. Podľa neho ostáva al-Káida „v teréne rozmiestnenou, dobre financovanou a autonómnou teroristickou armádou, schopnou páchať zverstvá porovnateľné s útokmi na New York a Washington z 11. septembra“.
Je to pravda. Útoky na Spojené štáty sa neplánovali v afganských jaskyniach, hoci bin Ládina o nich priebežne informovali. Naplánovali a pripravili ich – a s najväčšou pravdepodobnosťou aj vymysleli – autonómne bunky al-Káidy sídliace v Európe a USA.
Celý afganský vedľajší program, ako aj tie nadchádzajúce v Somálsku, Iraku a inde budú mať len okrajový vplyv na akcieschopnosť týchto buniek. Dlhodobým účinkom takýchto rozsiahlych bombardovacích kampaní by skutočne mohlo byť skôr ľahšie verbovanie al-Káidy a podobne zameraných organizácií aj v moslimskom svete, aj v diaspóre.
Admirál Boyce nevyhŕkol prvé, čo mu prišlo na um. Takéto myšlienky sa schvaľujú na vládnej úrovni a obavy, ktoré Boyce vyjadril, sú obavami všetkých priateľov a spojencov Ameriky. No nikto v Bielom dome admirála nepočúva.
Pred tromi mesiacmi, keď Spojené štáty usilovne zhromažďovali podporu novému boju proti terorizmu, nastala krátka prestávka v neúnavnej vojne Bushovej vlády proti akýmkoľvek zmluvám, ktoré by akokoľvek obmedzovali americkú moc, ale táto jednostranná akcia sa teraz obnovila v plnej sile.
Zmluva o protibalistických strelách sa môže zrušiť až šesť mesiacov po oznámení a USA budú naďalej presadzovať Bushov systém národnej protiraketovej obrany napriek napriek jednomyseľným pochybnostiam priateľov a spojencov.
Washington nedávno zablokoval sprísnenie konvencie zameranej na zákaz vývoja biologických zbraní. Aj keď niečo prisľúbi – ako pri nedávnom ústnom súhlase Busha s ruským prezidentom Vladimírom Putinom ohľadom zníženia počtu rakiet – nechce spečatiť dohodu písomne.
Táto kombinácia technologickej arogancie a ideologickej víťazoslávy, ktorá má ponížiť oponentov, kormidluje Bushovu loďku do nebezpečných vôd. Spojené štáty sú veľký, bohatý, vplyvný a technologicky priekopnícky štát, ale stále ide len o štyri percentá svetového obyvateľstva. Za šesťdesiat rokov od útoku na Pearl Harbour, ktorý ich zatiahol do druhej svetovej vojny a urobil z nich plnoprávneho hráča v globálnej politike, vždy hrali spojeneckú hru, lebo všetky vlády chápali, že ani americký vplyv sa nemôže preháňať.
Ak sa teraz má zopakovať takéto poučenie, všetkých nás čakajú tvrdé časy.
Autor: Londýn pre SME(Autor je historikom a publicistom)
