Praha... Washington... Praha. Depeše velvyslanectví USA v Československu v listopadu a prosinci 1989 * Knihovna Václava Havla * Praha 2004 * Editor Vilém Prečan
Takmer osemstostranová publikácia je hneď niekoľkonásobným unikátom. Je prvým zväzkom novozaloženej Knižnice Václava Havla, druhým unikátom je dvojjazyčnosť. Treťou pozoruhodnosťou je, že takáto kniha vôbec mohla vyjsť. Predovšetkým za to vďačíme charakteru vyspelej demokracie, v ktorej funguje zákon o práve na informácie a kde môžu slobodne konať mimovládne organizácie. Takou je americký Archív národnej bezpečnosti, ktorý má ambície sprístupniť odtajnené dokumenty o histórii sovietskeho bloku.
Dokumenty ukazujú, ako hlboko nereformovateľný bol vtedajší režim. Vypovedá o tom už prvý telegram s príznačným titulom: Československá vláda hľadá konzervatívnych spojencov a kritizuje svoj doterajší vzor. Hlavný ideológ Fojtík v septembri 1989 vyhlasoval, že komunisti sa u nás nemusia za nič hanbiť, Československo je v mnohom "v lepšom stave ako Sovietsky zväz" a nebude sa "zbytočne krčiť" pred západnými kritikmi.
Predstaviteľ tvrdého krídla Štěpán na stretnutí s americkou veľvyslankyňou Shirley Temple-Blackovou v októbri 1989 kategoricky odmieta vývoj v Poľsku a Maďarsku, arogantne sa chváli, že "urobíme všetko preto, aby sme tomu zabránili" a varuje, že nezávislé demonštrácie na oslavu 28. októbra budú zakázané. Ešte 16. novembra ambasáda informuje o pripravovanom zákone zvyšujúcom pokuty za vydávanie samizdatov.
Kniha je ďalej výrečným svedectvom toho, ako sa hýbali dejiny. Nepriamo vyvracia sprisahanecké bludy o tom, že všetko bolo dohodnuté vopred medzi USA a ZSSR a dokladá, že nič sa nedialo podľa scenára straníckych sekretariátov či tajných služieb. Zmeny sa odohrali spontánne, priniesli nečakané zvraty a bez ohľadu na intrigy Štátnej bezpečnosti pri samotnej manifestácii 17. novembra udalosti veľmi skoro nadobudli vlastnú dynamiku.
Potvrdzuje tiež, že dovtedy nepolitická opozícia, ktorá sa spočiatku neusilovala o získanie politickej moci, sa pružne zorganizovala a dôstojne sa zhostila obdobia prechodu: Občianske fórum v Prahe sa stalo sa kľúčovým koordinátorom zmien a neskôr rozhodujúcou politickou silou.
Americkí diplomati mali čo robiť, aby tento vývoj pravdivo zachytili, aby mu porozumeli. Vcelku im možno zložiť hold za objektívne reportovanie, azda s jednou výnimkou: nedostatočné spravodajstvo o Slovensku. Ambasáda si všíma slovenských disidentov, menej sa venuje spontánnemu pohybu študentov a občanov a jeho politickej koordinácii. Nezachytila vznik Verejnosti proti násiliu, jej prvé dokumenty, 12 bodov programového vyhlásenia ani jednoznačne vyslovenú požiadavku VPN o potrebe zrušenia vedúcej úlohy strany a vypísania slobodných volieb.
Iba v menšom rozsahu reflektovala napríklad slovenské diskusie okolo voľby prezidenta a možnej roly Alexandra Dubčeka, kde VPN napokon podporila Havlovu kandidatúru. Treba však dodať, že aj publikácia je iba zlomkom čulej diplomatickej korešpondencie medzi Prahou a Washingtonom v sledovanom období, takže je možné, že niektoré ďalšie píšu podrobnejšie aj o situácii na Slovensku. Navyše, americkí diplomati si tento deficit zrejme uvedomovali, o čom svedčia telegramy naliehajúce na opätovné zriadenie amerického konzulátu v Bratislave, čo sa aj uskutočnilo.
Vo filmoch o mafii sa občas vraví: "vyšetrovanie sa skončilo, zabudnite". Tu sme chvalabohu svedkami opaku: revolúcia je dávno za nami, ale nič neostáva celkom zabudnuté. K dnešnému Dňu ľudských práv to nie je zlý darček.
Autor: Martin Bútora(Autor je spoluzakladateľ VPN, v rokoch 1999 až 2003 bol veľvyslancom SR v USA)
