Predstavitelia cirkví tvrdia, že to bola bežná prax, lebo množstvu kňazov bránil štát vo výkone ich poslania.
Štát udeľoval súhlas na slúženie omší prostredníctvom okresných cirkevných tajomníkov, ktorí boli väčšinou proticirkevne naladení.
"Bola to štátna funkcia. Cirkevní tajomníci rozhodovali prakticky o všetkom, o oprave kostola, kto bude preložený," spomína hovorca Konferencie biskupov Slovenska Marián Gavenda.
Stačilo, aby sa kňaz v kázni vyslovil k politike a súhlas na slúženie omší mu bol odňatý. Takto dopadlo množstvo kňazov. "Pre mladých sa bežne robili cvičenia pre mladých, čo boli podľa štátu nepovolené omše," hovorí Gavenda.
Generálny riaditeľ Ekumenickej rady cirkví Ondrej Prostredník vraví, že nepovolené omše sa slúžili najmä pre mládež, na ktorej cirkvám veľmi záležalo. Pre režim to však bolo ideologicky neprijateľné a snažil sa tomu zabrániť. "Ak sa mladí ľudia schádzali, tak to často robili v súkromí a malo to aj bohoslužobný ráz."
Historik Dušan Kováč hovorí, že činnosť cirkví bola po roku 1948 až do revolúcie všemožne obmedzovaná. Režim ich trpel, lebo ich pôsobenie formálne pripúšťala vtedajšia ústava. Časť cirkví bola aj napriek tomu zakázaná. Na veľké si komunisti netrúfli. "Je celkom možné, že režim sa necítil natoľko silný," hovorí.
S komunistami však kolaborovala aj časť kňazov. Niektorí z nich boli v štátom kontrolovanej organizácii, ktorá mala cirkev kontrolovať. Podľa Kováča niektorí kňazi kolaboráciu iba predstierali, aby režim oklamali a "mohli sa mu vyšmyknúť". (rp)
