Názov svojej najnovšej knihy Bratislavský chodec (Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, Bratislava 2004) si Štefan Žáry vypožičal od Vítězslava Nezvala. Jeho Pražský chodec vyšiel ešte roku 1938, no takisto ako kniha Nezvalova, ani Žáryho nie je nejakým turistickým sprievodcom. Tieto mestá sú videné očami básnikov, ktoré nesledujú ani tak telá miest ako skôr ich neviditeľnú dušu či ducha.
Nezval je však v Žáryho knihe prítomný aj inak: tento obor českej poézie bol pre nadrealistu Žáryho i pre slovenský nadrealizmus vôbec idolom, hoci viacerí mu zazlievali, že roku 1938 rozpustil českú surrealistickú skupinu. Iróniou osudu ostalo, že Nezval tento likvidačný krok urobil v čase, keď sa v Bratislave konštituovala nadrealistická skupina - a práve Žáryho kniha sa z väčšej časti skladá zo spomienok na tieto zakladateľsko-spolčovacie aktivity niekoľkých mladých básnikov a hlavne teoretikov Mikuláša Bakoša a Michala Považana.
Miestom stretnutí boli kaviarne: nadrealisti mali svoj hlavný stan v Metropolke a neskôr v Grandke, kde mali vyhradený a vedením kaviarne i čašníkmi rešpektovaný kútik aj krátko po vojne. Fenoménu literárnych kaviarní venuje Žáry najmä prvú kapitolu, v ktorej vymenúva okrem Grandky Luxor, Bláhu (neskorší Krym), Štefánku, Dax, Veľkých a Malých františkánov i krátke charakteristiky "štamgastov".
Žáry bol v tomto období banskobystrický novoprišelec a tak sa vysokoškolák najprv zoznamuje s mestom, čo neskôr vyjadrí v básnickej zbierke Múza dobýva Tróju (1965). Bratislavský chodec rekonštruuje prvé dojmy, no hlavne prvé stretnutia začínajúceho básnika so staršími druhmi, ktoré ho posilňujú v ďalších literárnych rozbehoch. Kľúčovou situáciou sa v tomto prípade stáva príprava nadrealistického zborníka Sen a skutočnosť (1940), kolektívne dielo slovenskej umeleckej avantgardy, určitý druh manifestu, ktorému predchádzal zborník Áno a nie z roku 1938.
Žáry si spomína na prácu okolo zborníka dosť podrobne, lebo jednak sa dostal do priameho kontaktu s Považanom a Bakošom a pochopiteľne s ďalšími prispievateľmi - hlavná "redakcia" sídlila v Metropolke, a jednak mal možnosť uvedomiť si naplno obsah aj dosah pojmu nadrealizmus pre umeleckú prax i pre verejný život (nie náhodou mal Považan pri vydávaní zborníka okrem finančných i problémy politické, lebo hrozilo zhabanie celého nákladu). Tak sa tu vedľa ľudského profilu oboch teoretikov a vynikajúcich organizátorov nachádzajú úvahy o poézii nového videnia, svojrázne poznámky o Fabryho prelomových zbierkach i o jeho výstrednom životnom štýle.
To, že väčšina niekdajších búrlivákov sa neskôr čiastočne alebo celkom prispôsobila príkazom straníckeho videnia (vedenia), už do konceptu knihy nepatrilo.
K Nezvalovi sa Žáry v knihe vrátil ešte raz, keď sa zaoberá jeho návštevou Bratislavy a epizódkou v hoteli Dax, ktorá sa dostala do jeho poetického románu Jak vejce vejci. Sledujúc stopy tejto návštevy, pripomína si znovu svoje nadrealistické zdroje, preklady Rimbauda, fascináciu Lautreámontom, villonovské balady a znovu staré priateľstvá, spojené s kaviarňami: Posledný bohémsky gavalier, historka prevzatá zo Žáryho knihy Zlatoústi rozprávači, sa viaže na kaviareň Krym a Ema Bohúňa. Záverečná kapitolka obsahuje zoznam bratislavských kaviarní z konca tridsiatych rokov, ako si ich zapamätal autor knihy.
Bratislavský chodec sa sústredil viac na ľudí než na pamiatky, no ani tak to nie sú kompletné dejiny bratislavskej bohémy ani literárnych kaviarní, iba parciálny, ale milý a užitočný príspevok k nim.
