to každý, kto videl film. Nahnevalo to mnoho žien - tie, ktoré sa trápia s diétami, tie, ktoré sa napriek kilogramom navyše necítia menejcenne, aj tie, ktoré si myslia, že spoločenský vkus diktuje ženám to, čo majú robiť so svojimi vlastnými telami. A možno zavrteli hlavou aj odborníci a odborníčky, ktorí v práci denne presviedčajú dievčatá vyziabnuté na kosť, že chudnutia už stačilo.
Pomohla "bucľatá" Bridget Jonesová obéznym cítiť sa v zmiešanej spoločnosti fajn, alebo urobila medvediu službu? Nemali by sme sa obézni aj štíhli ľudia začať pozerať na telá úplne inak?

Krásne = štíhle a bez vrások
V českých kinách si diváci môžu spolu s Bridget Jonesovou pozrieť celovečerný dokumentárny film Ženy pro měny. Pôvodne absolventská práca študentky FAMU Eriky Hníkovej o tom, čo je mýtus krásy, sa dostala až do kín. Prečo?
Mýtus krásy je v spoločnosti hlboko zakorenený a spoľahlivo funguje. A nikto nevie prečo. Na konci filmu šéfredaktorka ženského časopisu Cosmopolitan vyčerpaná nepríjemnými priamymi otázkami hovorí, že aj to je len práca, ktorá sa večer končí vypnutím počítača. A v noci potom tlačiareň pľuje stovky výtlačkov časopisu so zaručenými diétami, do ktorého ešte brigádničky vkladajú vzorky krému proti vráskam.
Film Ženy pro měny chcel ukázať, že svet, ktorý vytvárajú ženské wellness magazíny typu Cosmopolitan, Elle či Harper's Bazaar, je skreslený a pri jeho aplikácii do bežnej reality vznikajú absurdné situácie. Napríklad, keď sa pani Eva, zakladačka plechov v automobilke, rozhodne pre plastiku pŕs. Na začiatku hovorí: "Budem spokojná sama so sebou a tým bude všetko, čo urobím, vyzerať inak." Lenže o pár mesiacov ide pani Eva pod skalpel zas, lebo je nespokojná s veľkosťou a potom sa chystá ešte raz, lebo zistila, že pravý prsník je o dva milimetre väčší. Niekde na začiatku hovorila, že prsia si dá upraviť preto, aby bola spokojná.
Alebo mladučké, pätnásťročné dievča, ktoré hrá volejbal a na casting pre módnu agentúru príde len tak, s kamarátkami. Módna skautka ju premeriava centimetrom a pýta sa, či by z bokov (92,5 cm) vedela pred rozhodujúcim kolom ešte niečo zhodiť. Vedela, rovnako, ako sa vie vzdať volejbalu, a tváriť sa ako dospelá žena-vamp. Jej mama, ktorá v zákulisí zisťuje, čo dávali dievčatám cez deň jesť, nakoniec rozhodí rukami: "Veď to už vôbec nie je moja dcéra!"

Bridget, bojovníčka za ľudské práva
Takže v porovnaní s tým, aký ideálny obraz ženy vytvárajú takzvané ženské časopisy, podľa ktorých by mali vlastne vyzerať všetci rovnako, vyzerá bacuľatá Bridget Jonesová naozaj ako bojovníčka za ľudské práva.
"Určite je pre mladé ženy dobré vidieť, že herečke aspoň nehrkajú kosti a že nemá v tvári ten neustále vyhladovaný výraz. Že jesť nie je 'hriech', aj keď mýtus krásy sa nás snaží stále presviedčať o našej hriešnosti," hovorí Jana Cviková z feministického združenia Aspekt.
Mýtus krásy pracuje podľa Cvikovej na základe takejto schémy: hranolčekmi sa prehrešujeme voči svojim bokom, mimikou voči hladkosti pokožky. Preto si zaslúžime spravodlivý trest: hladovanie alebo "zavraždenie" mimických svalov. "Kozmetickej loby sa podarilo nevídane rozšíriť pôvodne sedemmiestny register najťažších hriechov," hovorí.

Bridget mimo plátna: Aj ja chcem vyzerať čo najlepšie
"Nenávidím Reneé Zelweger za to, že sa nazve tučnou a pritom vyzerá zdravo!" ventiluje emócie vo svojom webovom denníčku jedna z mnohých nespokojných bytostí. Jej hnev je namierený na Bridget Jonesovú, postavu filmového prepisu úspešnej knihy.
V knihe mohla byť Bridget, ktorá si lieči zúfalstvo prejedaním a pripaľovaním jednej cigarety od druhej, vierohodne tlstá, každý si ju predstavil po svojom. Film však takú šancu nedáva, a tak sa obézne aj štíhle ženy pozerali na štíhlu Reneé v obtiahnutých šponovkách, ako sa snaží naštelovať hlavu tak, aby mala podbradok.
Herečka vysoká 160 centimetrov pribrala kvôli úlohe prvý raz deväť a naposledy vraj až dvanásť kilogramov. Reneé sa ako tučná a potom opäť bez problémov schudnutá žena stretla s rôznymi reakciami. "Vždy ma zarmúti, ak sa ma ľudia pýtajú na to, ako som schudla," cituje ju filmová encyklopédia imdb. "O tom nie som povolaná rozprávať, pretože to nie som ja, kto sa rozhodol, že schudne. Pre mňa to nebola výzva v ohrození zdravia."
Zdá sa, že počas toho, ako s osobným dietológom a fitnes trénerom naberala a zase zhadzovala kilogramy - za každý dostala takmer milión dolárov - sa vžila do problému obezity. V ďalších rozhovoroch nezabudla zotrieť rozdiel medzi chudou a tučnou Reneé, pochváliť to, ako sa dobre cítila vo veľkosti XL, ktorá vraj vôbec nezmenila jej život. "Od známych som dostala toľko dobrých reakcií, veľa ľudí si dokonca myslelo, že pár kilogramov navyše by som si mohla ponechať," hovorí na www.imdb.com. Aj keď s nimi naoko súhlasila, v duchu si hovorila nie! "Predsa len, som dievča a ako každý z nás, chcem vyzerať čo najlepšie."
Po premiére druhej časti Denníka Bridget Jonesovej: S rozumom v koncoch, na tému hmotnosti povedala: "Emocionálne ma priberanie nepoznačilo. Pravdupovediac, skôr som sa bála, či priberiem dosť. Nakrúcali sme šesť dní vtýždni, preto som mala obavy, že pri tom zhodím pár kilogramov a kolísanie hmotnosti si diváci všimnú."
Pred nakrúcaním druhého dielu Reneé známi presviedčali, že by hádam už nemusela pribrať toľko ako minule, ale neposlúchla: " Hmotnosť bola na návrat do postavy Bridget najpodstatnejšia. Ak by som nebola tou, ktorou je, aký by to malo zmysel?"

Dva svety
Obézni ľudia a štíhli ľudia, to sú dve izolované komunity, ktoré sa navzájom nikdy nepochopia. Tvrdia to tí, ktorí patrili do prvej komunity a sú z tých šťastných, ktorým sa podarilo prejsť do druhého tábora.
Tučná žena sa na štíhlu pozerá väčšinou so závisťou a myšlienkou: "Aj ja by som bola taká, keby som nežrala." Štíhla si väčšinou pomyslí: je tučná, lebo je lenivá a nechce sa jej hýbať.
Pre mladých ľudí, hlavne ženy, je ich tučnota obrovský problém. Edita Sipeky, ktorá prešla z tábora tučných do tábora chudých a teraz sa usiluje doviesť tam aj ďalšie ženy, pozná dievčatá, čo už v desiatich rokoch držia diétu. "Stretávam aj množstvo dievčat s anorexiou. Mládež sa v tom motá a nevie kadiaľ. My dospelé zas uvažujeme štýlom - načo nám je už tá štíhlosť? No predovšetkým pre zdravie," hovorí motivačná trénerka - ako sa sama Sipeky označuje.
Za všetky ženy, ktoré sa trápia diétami a postavou, hovorí: "Ten absurdný tlak z módnych časopisov nás stresuje ešte viac, než keby sme si to uvedomovali len tak samy. Mne nemá kto čo diktovať, ako mám vyzerať - ja sa mám jednoducho dobre cítiť. A tu je ten problém. Každý človek má určenú svoju hmotnosť. Ak mám výšku 161 cm, je absurdné, aby som vážila 95 kg! Je to nezdravé. Väčšina tučných ľudí má poruchu stravovania a ja ich učím znovu sa vnímať."
Ženám aj mužom vysvetľuje, že informácie o tom, ako sa stravovať a ako žiť, nemajú čerpať z kníh a časopisov, ale treba sa riadiť orgánom, ktorý sa o to v tele stará. "Volá sa hypotalamus, žľaza, ktorá vie, či mám dnes chuť na tento džús, a nie, čo povie časopis," hovorí Sipeky.
Z jej pohľadu vyrovnaného dospelého človeka ju spoločenský tlak podporovaný ideálom krásy štve jedine preto, že deformuje pohľad mladých dievčat, ktoré sa "ešte v živote motajú". "Ten Barbie-štýl - nohy po bradu, neskutočné rozmery drieku - dokáže dievčatá poblázniť."

Netreba sa pozorovať
Iný pohľad na chudnutie majú feministky, ktoré sa zameriavajú na sledovanie stereotypného vnímania spoločnosti.
"Nemám nič proti zdravému stravovaniu či pohybu. Problém je, že pri "chudnutí" nejde len o takto položenú otázku zdravia. Zdravotne škodlivý je aj hyperkritický prístup žien k vlastnému telu, ktorý do nás tlačia médiá. Stačí si pozrieť obálky ženských časopisov - jedna za druhou sú o zázračných diétach. Fakt to má byť stredobodom života? Som presvedčená, že nie," hovorí Jana Cviková.
Škodlivosť sebakontroly potvrdzuje aj Sipeky. Hovorí, že z neustáleho sebapozorovania vzniká stres a ten vyvoláva hormonálne zmeny, ktoré nútia nejesť alebo sa prejedať. Obézny človek sa bojí, že mu vezmú jeho jedlo. "Ak uverí, že môže chudnúť aj keď bude sýty, organizmus začne pomaly spolupracovať."

Prečo je to také ťažké?
Prečo je pre ženy, ktoré bojujú s kilogramami niekedy ťažké zhodiť každý gram? Gastroenterológ Peter Minárik hovorí, že preto, lebo pri chudnutí sa ľuďom zasahuje do pôžitkov, do dlhodobo získaných návykov. Je to podobné, ako keby im chceli zakázať sex.
V Európe existuje vyše 300 000 odborných publikácií o tom, ako sa správne stravovať. "Odborníci, ktorí ich pripravovali, sú však väčšinou štíhli a nevedia sa vcítiť do psychiky obéznych ľudí," hovorí Edita Sipeky, ktorá sama zhodila 34 kilogramov. "Darmo budú obéznym hovoriť - jedz menej, keď oni to nedokážu. Tie zmeny sú veľmi radikálne a prísne."
Je to o psychike a motivácii, hovorí lekár. Obyčajných ľudí nemotivuje tučný honorár, ktorý čaká herca za rolu. Pre úlohu priberú, častejšie však zhodia kilogramy navyše. So zdravým pankreasom a črevami sa drastickými metódami dá dosiahnuť čokoľvek. Bežný človek nemá na to toľko času a možností.

Čo s tou čokoládou?
Čo má urobiť úbohá žena, keď má chuť na čokoládu, ale diéta velí nie? Edita Sipeky hovorí: „Moje telo chce čokoládu. Čo urobím vďaka informáciám? V panike sa presviedčam, že nemôžem jesť čokoládu, lebo priberiem. Preto zaženiem chuť jabĺčkom. O chvíľu chuť na čokoládu zaklope znova - čo nerozumieš? Dám si jogurt. A čo má jogurt spoločné s čokoládou? Potom si dám ten chlieb, čo vyzerá ako kachlička, aj tak chutí. Nakoniec zjem pol kila potravín a tú čokoládu si aj tak dám - a čo som získala? Pol kila hmoty, ktorú telo musí niekam uložiť."

Autor: Text: DENISA VOLOŠČUKOVÁ