al Chartu a stal sa jej slovenským hovorcom. Po novembri bol členom vlád a parlamentov, rektorom univerzity a Havlovým kancelárom. Exkomunista, filozof, politológ, profesor a učiteľ ľudských práv - Miroslav Kusý.

V 60. rokoch ste boli známy tým, že ste sa stali najmladším profesorom filozofie v Československu. Ako sa vám to podarilo?
Bolo to v období odmäku pred rokom 1968. Veľmi veľa som publikoval. Napísal som niekoľko kníh o teórii poznania, neskôr Filozofiu politiky a stále som sa venoval aj publicistike.
A ste aj autorom marxistickej filozofie - učebnice, ktorú študenti marxisticko-leninskej filozofie vyhľadávali aj v čase normalizácie pre jej zrozumiteľnosť, hoci vaše meno už bolo na indexe.
Bol to vlastne prepis mojich prednášok. Vydal som ho v čase, keď som si už mohol dovoliť nepoužiť jediný citát z Marxa a ostatných klasikov marxizmu, čo bolo dovtedy povinným rituálom. Dal som si na tom záležať s tým, že čo je v tej knihe múdre, nie je od Marxa, ale z mojej hlavy, a čo je hlúpe - aj za to preberám zodpovednosť len ja.
Takže ste prerozprávali celú marxistickú filozofiu vlastnými slovami...
Aj tak sa to dá povedať.
Aká bola vaša cesta k marxizmu? Nadobudli ste ho už z rodiny?
Iste, môj otec, prostý robotník, bol členom strany. Komunistická viera bola preňho bytostnou záležitosťou, ale nebol fanatik. Keď sa skončila vojna, mal som 13 rokov. Bolo to obdobie eufórie nad porážkou fašizmu a komunizmus bol vtedy veľmi príťažlivou ideológiou. Tvrdil, že teraz sa všetko zmení k lepšiemu a komunisti, ktorí boli vtedy na scéne, boli ešte entuziasti. Pamätám si, že keď bol v Bratislave nejaký zjazd, súdruhovia sa navzájom pozývali bývať do bytov. Vtedy ešte nemali na hotely. Zvrátilo sa to až o čosi neskôr. Na gymnáziu som patril k ľavicovým študentom a napriek tomu som sa ešte pred rokom 1948 stal predsedom triedy. Mal som priateľov veriacich katolíkov aj komunistov, a pred voľbami v roku 1948 sme vášnivo diskutovali nielen medzi sebou, ale aj s profesormi.
Ako ste vnímali osudy svojich spolužiakov, s ktorými ste boli v opozícii, po roku 1948?
Napríklad, brat môjho najlepšieho priateľa študoval v katolíckom seminári a patril k tým, ktorých komunisti odoslali do pracovného tábora. So svojím priateľom sme sa nerozišli a jeho brata sme išli navštíviť do tábora pri Považskej Bystrici... Vtedy som to vnímal ako čosi, čo sa vymyká z normálu - čo je možno nejaká historická spravodlivosť, ktorá môže byť krutá k osudom jednotlivcov. O zločinoch komunizmu sme sa dozvedali až neskôr.
V 60. rokoch ste už o nich vedeli, a napriek tomu ste verili, že sa akosi dajú napraviť...
Keď som sa v 50. rokoch rozhodoval, čo budem študovať, najbližšia mi bola filozofia, ale v tom čase už prichádzala do úvahy jedine marxistická. Pamätám sa, že keď som vošiel do vnútorného dvora Filozofickej fakulty Karlovej univerzity, uvidel som tam hŕbu kníh buržoáznych filozofov, ktoré išli na likvidáciu. Ešte som bol vtedy príliš hlúpy na to, aby som mal v tomto ohľade vyhranené presvedčenie, a len nejaký vnútorný inštinkt ma viedol k tomu, že som si z tých kníh tri vzal. Maturoval som z francúzštiny, takže to boli knihy francúzskych filozofov, a mám ich v knižnici dodnes. Zdalo sa mi hriešne likvidovať tieto knihy, veď sme mali živú skúsenosť s tým, že tí, čo pálili knihy, boli fašisti. Bol som však súčasťou študentského prostredia, poznačeného komunistickou indoktrináciou. Až v roku Stalinovej smrti sme začali pochybovať o komunizme aj v teoretickej rovine. Opäť sme viedli vášnivé diskusie, tentoraz o Stalinovi a dogmatickom marxizme. Prežila však nádej, že sa marxizmus dá zlepšiť. Bola to myšlienka návratu k pravému, mladému Marxovi, ktorá nebola nejakým študentským vynálezom, v tom čase totiž išlo o svetový trend - hlásili sa k nej aj svetovo známi francúzski filozofi-komunisti.
Keď ste po roku 1968 definitívne pochopili, že akákoľvek nádej na transformáciu socializmu je zbytočná, aké to bolo - obrátil sa vám celý hodnotový systém odrazu hore nohami?
Najskôr prišiel šok z toho, že vážny pokus o reformu socializmu bol brutálne potlačený, že zasiahla brachiálna moc a nikto s nami nebol ochotný diskutovať. Naši sovietski "spojenci" pochopili, že to, čo sa v Československu podniká, ohrozuje samotné základy toho socializmu, ktorý reprezentovali oni. Každý trend k slobode a nezávislému mysleniu im bol podozrivý a oprávnene považovaný za deštruktívny. Tu sa začal rozklad tých hodnôt. Zistili sme, že tento typ socializmu je nereformovateľný a jediné, čo sa s ním dá urobiť - je opustiť ho.
Nejaký čas po 21. auguste ste však ešte boli šéfom ideologického oddelenia strany. Kedy sa zistilo, že už nepatríte medzi vyvolených?
Bolo to krátke obdobie už počas revolučných udalostí, v ktorom som publicisticky komunikoval s verejnosťou. Keď po vpáde sovietov nastúpil Husák za prvého tajomníka, formuloval dve základné heslá: 1. Od akčného programu strany neustúpime ani o krok - to bol ten program, ktorý znamenal demokratizáciu spoločnosti a na základe ktorého prišli Sovieti do krajiny a 2. S Dubčekom stojíme aj padáme. Z obidvoch týchto hesiel Husák postupne ustupoval, čo som ostro verejne kritizoval, a on to trpel. Hneď ako však prišiel s programom normalizácie, už nepotreboval túto demokratizačnú zásterku. Bol som medzi prvými, kto bol vylúčený z komunistickej strany, v dôsledku čoho aj vyhodený z univerzity.
A stali ste sa robotníkom?
Robotníkom som sa stal až po podpísaní Charty 77, keď ma na hodinu vyhodili z práce dokumentaristu v Univerzitnej knižnici.
O vás je známe, že dom, v ktorom bývate, ste si celý doslovne vlastnoručne prebudovali. Bolo to súčasťou filozofického prístupu k vášmu osudu?
Nie je to celkom tak. Ten dom tu stál v podobe zmenšenej asi o polovicu. Väčšinu prác som urobil, keď som bol zbavený všetkých možností vo verejnom živote, keď som bol už robotník a mal som hŕbu voľného času, ktorý som predtým venoval písaniu a práci vo funkciách. Vždy som bol naučený na fyzickú prácu. Byť robotníkom nebola pre mňa taká trauma, ako pre mnohých mojich kolegov. Fyzická práca mi robila dobre a mal som z nej vždy radosť. Bol to pre mňa taký relax, že som si vlastnými rukami vykopal klasickú vinársku pivnicu s klenbou a daroval som si ju k 50.
Máte v nej teraz dosť vína?
Ale áno - víno si dorábam sám z hrozna, ktoré mi predá sused-vinohradník.
Dá sa povedať, že to boli vlastne vaše šťastné roky?
Disent iste nebol na zahodenie. Na jednej strane sme síce trpeli represáliami a žili sme v hmotnej biede, ale na druhej strane som sa po prvýkrát mohol cítiť ako slobodný človek. Keď som bol univerzitným učiteľom a členom komunistickej strany, musel som opatrne formulovať svoje kritické názory, aby som nenarazil, čo sa mi aj tak často nedarilo, a každú chvíľu ma zhora upozorňovali - daj si pozor! Keď ma už odvšadiaľ vyhodili a bol som robotníkom, tieto zábrany padli. Slobodne som si písal a hovoril presne to, čo som si myslel. Navyše, vytvorilo sa spoločenstvo odstavených ľudí, ktorí boli na tom rovnako ako ja, a toto spoločenstvo malo fascinujúcu silu. Skvelé spoločenstvo ľudí, na ktorých človek už do smrti nezabudne.
Ste antikomunista?
Človek si nemôže vybrať svojich rodičov - môže sa s nimi dostať do sporu, ale nemôže ich zaprieť. Mojím ideovým rodičom je marxizmus. Vyrástol som s ním, začal som na ňom budovať svoj svetový názor, postupne som sa s ním rozišiel a dostal som sa s ním do sporu. Napísal som veľa kritických článkov aj kníh na tému marxizmus, jeho slabiny a chyby. Pokiaľ ide o antikomunizmus, po roku 1989 som narazil na množstvo ľudí, ktorí zrazu začali byť radikálni antikomunisti, keď už to bolo bez rizika. Ja som si svoj boj s komunizmom vybavil vtedy, keď komunizmus vládol, keď sme zažívali riziko prenasledovania a väznenia, a nepotrebujem ho prenášať do času, keď už je ten boj bezpečný. Svoj postoj k marxistickej ideológii som otvorene vyjadroval v období normalizácie, a mám ho rovnaký aj dnes, ale to nie je proklamatívny antikomunizmus, ktorý tvrdí, že treba všetkých komunistov povešať. Môj antikomunizmus stojí na analytických základoch.
Ste teda filozof s ľavicovo-liberálnou orientáciou?
Pojmy ľavicový a pravicový sú dosť sprofanované. Predovšetkým som politológ, a snažím sa preto vystríhať zaujatosti, čo sa síce nikdy nedá úplne - človek je vždy nejako determinovaný - ale nechcem byť stranícky orientovaný. Potrebujem voľnosť analytických názorov, ktoré môžu smerovať proti ľavicovým rovnako ako pravicovým extrémom.
Ľudia z konzervatívnej pravice vám zazlievajú, že ešte pred rokom 1989 ste sa priatelili s kresťanskými demokratmi, ale po novembri ste veľmi rýchlo odpustili komunistom. Ste k nim milosrdný, lebo máte spoločného "ideového rodiča"?
Pred rokom 1989 sme mali so všetkými odporcami režimu spoločný postoj, vyjadrený v platforme Charty 77. Diferencovať sme sa začali, až keď sme hľadeli do budúcnosti. Ján Čarnogurský už pred revolúciou hovoril, že chce založiť kresťanskodemokratickú stranu. Už vtedy a tam som k nim nepatril, pretože som liberál a liberalizmus je jediný názor, ku ktorému som dospel, keď som sa rozišiel s komunizmom. Nenazval by som ho však ľavicovým, pretože ľavicový liberalizmus je extrémom a samotný pojem si protirečí. Také označenia, aké používa pán Palko, sú nepatričné a diletantské. Nikdy som však komunistov neobhajoval a ani ich neplánujem ospravedlňovať. Naopak, na Slovensku sa stala veľká chyba v tom, že nebol uplatnený lustračný zákon, ktorý by zabránil bývalým straníckym funkcionárom a agentom ŠtB, aby sa dnes dostali do vysokých politických funkcií. Človek v postavení štátneho tajomníka nesmie mať zašpinené ruky. Netýka sa to však obyčajných ľudí, tam nie je čo lustrovať - u nich je to súkromná mravná záležitosť, ako sa vyrovnajú so svojou minulosťou.
Na zoznamoch, ktoré sa teraz zverejňujú, je 60 000 mien. Myslíte, že to nejako otrasie našou spoločnosťou, alebo ostane všetko pri starom?
Nemyslím, že to niečím otrasie. Komunizmus na Slovensku mal iný vývoj než v Čechách. Prešli sme tu oneskorenou industrializáciou a urbanizáciou, čo sa zhodou okolností odohralo práve v období komunizmu, čiže istý vzrast životnej úrovne na Slovensku bol spätý so zákonitými procesmi, a ľudia si teraz robia krátke spojenie, keď hovoria, že za komunizmu bolo lepšie. Bolo im lepšie len v porovnaní s minulosťou, ale nie v porovnaní s dneškom.
Váš dom sa stal miestom stretnutí disidentov z celej republiky, pretože ste mali bližšie ku svojim českým priateľom. Čím si vysvetľujete istú slovenskú vlažnosť v odpore proti režimu?
Slováci si mysleli, že ich sa to netýka a že je to reakcia na české pomery, ktoré nás až tak neoslovujú. Navyše, veľa príslušníkov slovenskej inteligencie sa nechalo vtiahnuť a skorumpovať novými úradmi, ktoré vytvorila federácia z roku 1969. Išlo im o kariérny postup. A napokon, životná úroveň na Slovensku v porovnaní s minulosťou bola lepšia, kým v Čechách radikálne klesala.
Váš dom navštívil aj Alexander Dubček. Prečo vlastne nebol medzi tými, čo podpísali Chartu 77?
Vysvetľoval mi to vtedy tak, že nemôže byť jedným zo signatárov Charty, lebo mal byť jedným z jej zakladateľov. Spočiatku sa mi to zdalo byť velikášske, ale neskôr som si uvedomil, že má pravdu. Bol symbolom Pražskej jari a my sme urobili zbytočnú chybu, keď sme ho neprizvali k začiatkom Charty, keď tam bol napríklad popredný komunistický funkcionár Zdeněk Mlynář.
Svojho času ste napísali k 50 Milana Šimečku esej o občianskej odvahe. Ako je to s občianskou odvahou na Slovensku dnes?
Žijeme v slabo rozvinutej občianskej spoločnosti. Doteraz sme nikdy nemali možnosť vytvoriť si väzbu medzi občanom a štátom, lebo sa tu stále všetko menilo. Zažil som tu veľa štátov a k žiadnemu nemám blízky vzťah. Iné je to v Anglicku alebo v USA, kde pevný model funguje aspoň 200 rokov. Vytvorila sa tam už občianska odvaha, čo je vlastne vzťah k niečomu, čo označujeme ako vlasť. To potrebuje istú kultiváciu cez aktivizáciu občana za veci verejné. Chýba nám faktor silnej občianskej identity, aby to všetko dávalo zmysel. Občianska verejnosť sa objavuje len veľmi príležitostne, a väčšinou je pasívna.
Sme v situácii, keď si Slováci ani nestihnú užiť nejaké vlastenectvo, lebo sme sa stali súčasťou EÚ.
Áno, a práve preto sa národne orientovaní ľudia zdráhajú odovzdať únii naše národné kompetencie. Vlastný štát si Slováci naozaj neužili, prišli s ním neskoro. Nemyslím si však, že sa tento proces ešte dá oddialiť - to už je pasé.
Rozplynieme sa teda v EÚ?
Nebojím sa toho, lebo EÚ nevytvára tieto tlaky. Skôr sa tu vytvárajú globalizačné tlaky, ktoré nepochádzajú z únie. Je to proste omnoho širší proces, ktorý všetko unifikuje. Brániť sa proti nemu sa však dá rovnako, ako sa asi bránime proti Golfskému prúdu, ktorý sa nedá zlikvidovať, ale dajú sa využiť jeho pozitívne stránky. A pri globalizácii je to podobné. Asi sa čiastočne rozplynieme v únii, ale takýto proces tu prebieha, odkedy je ľudstvo na zemi. Identita Slovákov je dnes iná, ako bola za štúrovcov. Trvať na staromilskej slovenskej identite je ako bojovať proti Golfskému prúdu.
Keď ste sa rozišli s marxizmom, ponechali ste si jeho ateizmus?
Svojím ateizmom sa netajím. Po rodičoch som bol katolíkom, ale s cirkvou som sa rozišiel na gymnáziu ako 16-ročný chlapec. Stalo sa to dávno pred mojou orientáciou na marxizmus na základe toho, čo som ako mladý chlapec videl v spoločnosti okolo seba. Pri tomto som ostal a teraz som liberálny ateista.
Ako si ako ateistický politológ interpretujete jav, keď sa naši politici odvolávajú na metafyzické a duchovné hodnoty pri hľadaní pragmatických riešení fungovania spoločnosti, keď sa napríklad diskutuje o zmienke o Bohu v najvyššom zákone SR - našej Ústave?
Robí to KDH a je to len jedna z káuz, ktoré v poslednom období predostrelo na riešenie do parlamentu a aj do orgánov EÚ, kam s tým chodia páni Palko a Lipšic ako so svojou agendou. To nie je agenda cirkvi, ale politickej strany, ktorou sa snaží získať späť svojich voličov alebo ich iniciovať. Nie je to z hľadiska našej spoločnosti najšťastnejšia agenda, lebo smeruje k pretvoreniu Slovenska na akýsi klerikálny štát, čo stále považujem za veľké nebezpečenstvo. Náš občiansky ako štát by mal ostať mimo všetkých cirkví a konečne by malo prísť k definitívnej odluke cirky od štátu. Jednou zo základných požiadaviek VPN na námestiach v prospech cirkvi bolo to, aby nebola podriadená štátu. Dnes to žiadame z opačného hľadiska - aby táto cirkev nemala až taký vplyv na náš štát.
Naozaj je jej vplyv prehnaný?
No isteže, keď sa tu zavádza povinné vyučovanie náboženstva do škôl, ovplyvňujú sa zákony, keď sa prijala Vatikánska zmluva, ktorá determinuje celý rad oblastí v prospech katolíckej cirkvi - počnúc katolíckymi útvarmi v armáde, polícii, vo väzniciach, nemocniciach. To všetko narúša sekulárny charakter nášho štátu.
Takže si myslíte, že Slovensko si na začiatku 21. storočia môže reálne spomenúť na slovenský štát, čo sa týka jeho klerikálneho základu?
Ten pokus tu je, a ja len dúfam, že k tomu nikdy nedôjde a že vytvoríme v prospech cirkvi a samotných katolíkov oddelenie vecí viery od vecí občianskych. Nemožno to zmiešavať dohromady. Plne katolíkom doprajem ich vieru a jej vykonávanie, ale nesmú ju potvrdzovať zákonom, ktorý by zaväzoval nekatolíkov.
Nie je hlavným problémom katolíckej cirkvi na Slovensku skôr to, že má vnútorné starosti, ktoré ilustruje prostý fakt, že toleruje arcibiskupa Sokola, ktorého meno figuruje na Cibulkovych zoznamoch?
Nemyslím si, že by to katolícka cirkev vnímala nejako dramaticky. O Sokolovi to vie už dávno, napriek tomu ho nominovala do vysokého postavenia, takže on to prežil a zrejme prežije aj ďalšie zoznamy. V cirkvi sa takáto lustrácia neodohráva a ani nikdy nebude.
Aký význam potom majú vyhlásenia KDH o boji za morálne hodnoty v občianskej spoločnosti? Spoliehajú sa na to, že výnimka potvrdzuje pravidlo?
Tých výnimiek je viac. Silové rezorty, ktoré KDH má, uplatňujú iný meter na vlastných funkcionárov oproti funkcionárom z ostatných koaličných strán - známy je príklad košického funkcionára za SDKÚ, ktorého za podozrenie z úplatkov okamžite zavreli do väzenia, oproti poslancovi KDH Bielikovi v Rači, pri ktorom nič také neaplikovali. Takže, rozdielne mravné aj politické kritériá sa tu zjavne uplatňujú.
Hoci ste už v dôchodku, ešte stále prednášate na univerzite politológiu. Ako vidíte slovenských mladých ľudí - našu budúcu inteligenciu?
Je obrovský rozdiel medzi mladou generáciou, ktorá tu bola donedávna, a tou dnešnou. Zásadný skok sa odohral tak 5 - 6 rokov dozadu, keď začala prichádzať generácia oslobodená od našich fóbií a predsudkov, ktorá má slušnú znalosť cudzích jazykov, bola už vo svete a na vysokú školu nastupuje už s nadobudnutým rozhľadom. Na týchto študentoch vidno, že sú to ľudia 21. storočia - pre nich aj november 1989 je už len históriou, lebo vtedy ešte neboli vo veku, keď by ho vnímali a reflektovali ako svoju záležitosť. Sú oslobodení od citových väzieb na minulosť a napríklad aj česko-slovenská väzba je pre nich už pasé, nič im nehovorí. K Čechom nepristupujú ako predchádzajúce generácie, ktoré ich vidia ako národ, s ktorým sme dlhé roky žili v intímnom spoločenstve. Pre mladých sú to susedia, tak ako každý iný a čeština už pre nich prestáva byť preferovaným jazykom. Je to však nevyhnutný a pozitívny vývoj, ktorý umožňuje novým generáciám nájsť si svoje vlastné miesto v tomto svete.

Kto je to
Miroslav Kusý (1931) - univerzitný profesor filozofie (1967) a politológie. Pred odchodom do dôchodku pôsobil na Katedre politológie, ktorú v r. 1990 založil na FiF UK v Bratislave. Spoluzakladateľ československého a potom aj slovenského Helsinského výboru, prezident Nadácie Milana Šimečku. Vyštudoval filozofiu na Univerzite Karlovej v Prahe (1954), od r. 1957 pôsobil na UK v Bratislave. Signatár Charty 77, za komunistického režimu viackrát väznený ako disident, naposledy odsúdený v procese s Bratislavskou päťkou (1989). Člen Koordinačného centra VPN (1989 - 1992) a prvej federálnej vlády národného porozumenia. Poslanec Federálneho parlamentu (do volieb 1990) a SNR (člen Predsedníctva 1990 - 1992). Rektor UK v Bratislave (1990 - 1991), Kancelár prezidenta Havla pre Slovensko (1991 - 1992). Po voľbách 1992 sa stiahol z aktívnej politiky. Napísal okolo 800 odborných a publicistických článkov, statí a príspevkov do zborníkov, vyšlo mu 14 kníh.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ