Internetových čitateľov sme sa opýtali, či majú aj oni vo svojej blízkosti takýchto notorických meškačov, ako reagujú na ich neskoré príchody, alebo či na stretnutia chodievajú neskoro oni sami.

Ja chodievam na schôdzky tak, že väčšinou mám ešte niekoľko minút rezervy. Chodiť neskoro na stretnutia s kýmkoľvek, nieto ešte s blízkymi ľuďmi, je prejavom neúcty. Správanie dotyčnej priateľky by som považoval za urážku. Kedysi dávno, keď som bol mladý, prchký a veci som hnal na ostrie noža, by ma pri takomto prístupe na mieste stretnutia márne hľadala. Odišiel by som.

Ľ Ľ Ľ

So svojou priateľkou sme tiež neboli kompatibilní. Dohodli sme sa napríklad na 20.00. Ona tam stepovala už pol hodiny pred stretnutím, ja som cestou zavolal, že prídem o 5 - 10 minút neskôr. Neskôr si zvykla, že sa má ukľudniť a prísť najskôr o ôsmej. Znervózňujú ma ľudia, ktorí bazírujú na každej minútke. Aj v osobnom živote sú dosť nepokojní a nespokojní, zbytočne si vyrábajú stresy. Myslím si, že kvôli desiatim minútam sa človek nemusí zblázniť. Beriem však, že ak človek vie, že bude meškať, patrí sa zavolať a ospravedlniť.

Ľ Ľ Ľ

Normálne sa čaká 15 minút, potom jednoducho človek môže odísť bez toho, aby niečo musel vysvetľovať. To využívam dosť často. S kamarátmi, ktorých poznám a mám ich rád, je to jedno, pár minút hore-dole, veď keď viem, že vždy niekto chodí neskoro, treba dohodnúť stretnutie o pol hodiny skôr a on príde načas, to je bežná prax.

Ľ Ľ Ľ

Všade som chodievala neskoro. Prišli však časy, keď som mala veľa termínov. Každý na inom mieste, všetky som musela stihnúť, inak by som sa len zbytočne prehnala a čuduj sa svete, naučila som sa nemeškať. Pri tomto kolotoči začalo aj mňa hnevať meškanie u iných, pretože potom sa posunuli ďalšie termíny stretnutí.

Ľ Ľ Ľ

Notoricky meškám, snažila som sa už nespočetne veľakrát pokoriť tento zlozvyk - dokonca som si posunula hodinky, aby som mala pocit, že je viac hodín ako v skutočnosti, ale všetky opatrenia fungujú maximálne mesiac a potom som znova notorický meškač. Ale to nie je o tom, že by som si to nevedela spočítať, koľko mi bude trvať cesta, je to skôr preto, že neviem odísť z domu načas. Nech robím, čo robím, môžem vstať aj o dve hodiny skôr, aj tak to pravdepodobne nestihnem. Vždy sa mi zdá, že mám dosť času, začnem robiť dačo iné a potom meškám.

Ľ Ľ Ľ

S problémom nedochvíľnosti zápasím už veľmi dlho. Vytvára v mojom živote krízové situácie, rozbíja mi vzťahy, kvôli nemu ma vyhadzujú zo zamestnaní, prichádzam o peniaze, priateľov, spoločenské postavenie, ale ani tak sa nemôžem poučiť zo svojich chýb. Všetko vždy zmeškám, či je to vec nepodstatná alebo životne dôležitá, moje podvedomie v tomto nerobí rozdiely. Akosi čudne hodnotím plynutie času a nedokážem triezvo odhadnúť čas potrebný na prípravu a prepravu pred stretnutím. Akoby moja myseľ prestala pracovať a uvažovať triezvo. Ak viem, že cesta trvá 30 minút čistého času a mal by som si dať rezervu aspoň 15 minút, niečo mi začne nahovárať, že to nie je podstatné, že veci dopadnú dobre - prestanem sledovať čas a zrazu zistím, že už nemám ani tých 30 minút na presun. Bláznivo skúšam zachrániť, čo sa dá, ale väčšinou sa to končí chaosom. Nik so mnou nechce cestovať, pri jednom výlete som zmeškal štyri lety (viac ich ani nebolo), do práce chodievam pravidelne 15 minút po začiatku pracovnej doby, do kostola 15 - 25 minút neskôr, na párty či iné spoločenské udalosti s hodinovým meškaním.

Ľ Ľ Ľ

Mám alergiu na ľudí, čo meškajú. Vo viacerých prípadoch som to riešil tak, že keď oni odo mňa niečo súrne potrebovali, tak som jednoducho schválne meškal tak dlho, až im praskli nervy. Myslíte si, že sa z toho poučili? Omyl. Meškajú aj dnes. Snažím sa stretávať s nimi tak, že sa dohodnem o pol hodiny skôr, než potrebujem, a oni aj tak prídu o hodinu neskôr. Je to choroba.

Ľ Ľ Ľ

Mám známu, ktorá sústavne, ale sústavne mešká. No nie 30 minút, ale aj dve hodiny, jej rekord sú tri hodiny. Či ide o kamarátov, frajerov, kohokoľvek. Jeden z jej bývalých na ňu čakal v mraze v januári vonku dve hodiny, ona prišla, zaspievala "ajooooj!" a - nič sa nestalo. Nechápem. Mne by to nik netoleroval. Pritom nie je bezohľadná, je milá, zlatá, ale toto je úchylka. Ona si to tiež vyčíta (chvíľku) a tvrdí, že by chcela chodiť načas a že je to jej najväčšia chyba, ale zostane len pri slovách. Je schopná dohodnúť si o šiestej stretnutie na pol siedmu, a pritom vie, že ešte medzitým má ísť po niečo domov, čo je najmenej hodina a pol cesty (pre ňu tri hodiny). Niekde som čítal, že toto je typ psychickej poruchy. Ja tiež zvyknem meškať a potom mám maslo na hlave, ľudí to hrozne štve, vyčítam si to, ale keďže som pracovne mimoriadne vyťažený, tak sa meškaniu niekedy ani pri najlepšej vôli nevyhnem. Vždy to však dám vedieť aspoň esemeskou, alebo zavolám. Aj tak sa ľudia zlostia, ale na ňu nik. Tomu naozaj nerozumiem.